ruzovyamodrysvet.sk

Prečo dnes čítať esej Tri guiney, ktorú v roku 1938 napísala anglická spisovateľka a zakladateľka modernej prózy Virginia Woolf? Slovenská spisovateľka Jana Juráňová presvedčivo tvrdí, že Tri guiney sú v súčasnosti stále aktuálne a odpovede Woolf na otázku, ako predchádzať vojne, sú nesmierne potrebné. Odborné zamyslenie Juráňovej v kombinácii s úryvkami z knihy Tri guiney môžu slúžiť ako podnet na diskusiu na inú hodinu literatúry, ako aj občianskej výchovy. Veď aj dnes sa treba pýtať, čo má patriarchát spoločné s fašizmom a čo môžeme urobiť, aby sme zabránili vojne.

***

Esej Tri Guiney spolu s esejou Vlastná izba dnes už patria k literárnej klasike, z ktorej vychádzajú mnohé prúdy feministickej reflexie. Vlastná izba je predsa len známejšia, hoci Tri guiney sa zaoberajú veľmi významnými problémami: postavením žien vo verejnom živote, vzdelaním žien a systémom vzdelávania všeobecnejšie. Čo je mimoriadne závažné, všetky tieto problémy smerujú k jednej centrálnej otázke a k hľadaniu odpovede na ňu: Ako predchádzať vojne?

Text Troch guineí sa skladá z troch častí – z odpovedí na tri listy istého muža (stredný vek, dobré postavenie, právnik, vyštudoval na prestížnej univerzite), ktorý sa pýta autorky, ako predísť vojne. Ide o celkom konkrétnu vojnu, ku ktorej sa práve schyľovalo, o druhú svetovú vojnu. My dnes už vieme, čo znamenala a čo so sebou priniesla. Virginia Woolf, ľudia okolo nej a nielen oni sa jej ešte len báli. Otázky boli položené v čase, keď už v Španielsku zúrila občianska vojna. Môžeme sa pýtať, prečo esej Tri guiney nie je notoricky známa, keď sa venuje takej závažnej a pálčivej téme. Príčinou sú samotné odpovede na položenú otázku, ktoré sú analýzou postavenia žien v spoločnosti.

Virginia Woolf nie je vizionárkou ani projektantkou budúcnosti. Presne opisuje mechanizmy, ktoré fungovali v jej dobe. Opisuje ich aj pre nás, lebo pôsobia aj dnes. Sú to mechanizmy finančných tokov (zbrojársky priemysel je len vrcholkom ľadovca), ale najmä mechanizmy, akými pôsobia rodové stereotypy. Podľa týchto stereotypov mužovi patrí verejná sféra, žene súkromie, žena má pôsobiť na muža tak, aby o tom nevedel, žena je zodpovedná za výchovu nového pokolenia, takže vojna je vlastne zlyhaním ženy, žena má byť krásna, muž mocný a tak ďalej. Fascinujúcim rozlúštením tejto knihy je otrasné poznanie: Rigidné dodržiavanie rodových stereotypov vyúsťuje do fašizmu. Virginia Woolf v druhej časti eseje cituje Hitlera a zároveň vtedajších britských politikov. O ženách a ich postavení v spoločnosti hovoria zhodne a ich záver je jasný: žena má doma rodiť deti a poslúchať muža, nech by robil čokoľvek. Vo svetle týchto tvrdení sa otázka, ktorú muž so spoločenskou mocou kladie žene, zdá naozaj absurdná.

Záver eseje, hoci beznádejný, je aj mimoriadne očistný. Virginia Woolf povedala nahlas to, čo sa takpovediac drží v tajnosti. Povedala to pred viac ako osemdesiatimi rokmi a jej slová sú, žiaľ, stále veľmi aktuálne. Ženy disponujú veľmi malou finančnou mocou, veľmi malou spoločenskou mocou a čo je najdôležitejšie, štruktúra spoločenskej moci, ako ju poznáme, nie je riešením. Je zrelá na zmenu – už veľmi dlho.

Prečítajte si celý text Jany Juráňovej.