ruzovyamodrysvet.sk

Milada Horáková (25. 12. 1901 Praha – 27. 6. 1950 Praha), politička, právnička, feministka, antifašistka a jedna z najvýznamnejších členiek Ženskej národnej rady, najväčšieho ženského spolku v prvej československej republike.

Justičná vražda

Milada Horáková bola nespravodlivo odsúdená a popravená v najväčšom z vykonštruovaných politických procesov, ku ktorým dochádzalo v 50. rokoch 20. storočia v komunistickom Československu. Cieľom takzvaných monsterprocesov bolo odradiť akúkoľvek kritiku štátneho režimu. Súčasťou veľkého procesu so skupinou Milady Horákovej, známeho aj ako „proces s vedením záškodníckeho spiknutia proti republike so skupinou Dr. Milady Horákovej“, boli desiatky menších súdnych procesov po celej krajine. Celkovo v nich udelili 10 trestov smrti, takmer 50 doživotných trestov a ďalšie tresty odňatia slobody v súhrnnej dĺžke viac ako 7800 rokov. Milada Horáková sa vďaka svojej nezlomnosti a odvahe stala symbolom odporu voči totalitnej moci.

Za práva žien a ľudí na úteku

Menej známa je predchádzajúca činnosť Milady Horákovej. Ako blízka spolupracovníčka Františky Plamínkovej sa aktívne podieľala na fungovaní Ženskej národnej rady, organizácie, ktorá od 20. rokov 20. storočia zohrávala dôležitú úlohu v osvetovej činnosti, bola informačným strediskom ženského hnutia, vydávala časopis Ženská rada a venovala sa aj pripomienkovaniu zákonov či vytváraniu vlastných legislatívnych návrhov. Práve právnička Milada Horáková sa v Ženskej národnej rade venovala vypracovávaniu noviel zákonov, ktoré mali prispieť k zrovnoprávneniu žien vo vtedajšej spoločnosti. Spolupracovala napríklad na tvorbe nového občianskeho zákonníka. Ako členka České strany národně sociální bola aktívna aj v politike a v rôznych sociálnych spolkoch.

Aj po začiatku druhej svetovej vojny a vzniku Protektorátu Čechy a Morava v roku 1939 zostala Horáková rovnako angažovaná. Bezprostredne po Mníchovskom diktáte začali z pohraničných oblastí, ktoré boli pripojené k Nemecku, prichádzať desaťtisíce utečeniek a utečencov. Vznikol Výbor pro pomoc uprchlíkům, v ktorom Milada Horáková zastupovala Ženskú národnú radu. Po začiatku nemeckej okupácie prešla do ilegality a začala svoju činnosť v odbojových protifašistických organizáciách, konkrétne v skupine Petiční výbor Věrni zůstaneme a Politické ústředí. V oboch zohrávala kľúčovú úlohu.

Práca v ilegalite i vo väzení

Ženská národná rada bola jednou z organizácií, ktoré sa včlenili do Petičního výboru Věrni zůstaneme a jedna z hlavných úloh Milady Horákovej bolo obnovovanie organizačných štruktúr – stretávanie sa s bývalými členkami rady, nadväzovanie spolupráce a vytváranie ilegálnej siete. Spolupracovala aj na vypracovaní programu budúcej ČSR, ktorý vychádzal z myšlienok Tomáša G. Masaryka a v roku 1941 bol publikovaný pod názvom Za slobodu. Vzápätí ale vypukla vlna zatýkania a väčšina z trojtisícového nákladu bola skonfiškovaná alebo zničená. Masovému zatýkaniu sa nevyhla ani Milada Horáková s manželom Bohuslavom. Oboch zatkli ešte v roku 1940. Gestapo postupne odhalilo Horákovej spojitosť s bývalými skupinami Ženskej národnej rady a s odbojovými organizáciami. Horáková statočne odolávala krutým výsluchom a väzneniu, zadržiavaná bola v Pečkovom paláci, na Karlovom námestí a po atentáte na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha ju v roku 1942 previezli do koncentračného tábora v Terezíne. Podľa spomienok spoluväzenkýň aj tu Milada Horáková pomáhala, kde sa dalo – pašovala odkazy, pracovala ako ošetrovateľka, zháňala lieky, organizovala väzňom a väzenkyniam stretnutia s ich rodinami.
Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 sa Milada Horáková vrátila do Prahy a znovu sa začala zaoberať aj verejnou činnosťou. Obnovila Ženskú národnú radu pod názvom Rada československých žen, stala sa podpredsedníčkou Svazu osvobozených politických vězňů, poslankyňou parlamentu a členkou vedenia Československej strany národno-socialistickej. Bola jednou z prvých osôb, ktoré začali upozorňovať na slepú poslušnosť československých komunistov voči Moskve.

Po nástupe štátneho socializmu v roku 1948 sa Milada Horáková protestne vzdala poslaneckého mandátu. O rok neskôr ju zatkli a obvinili z vlastizrady. V roku 1950 ju po zinscenovanom politickom procese uznali vinnou a popravili obesením.

Zdroje:
Gregorová, Hana: Spomienky. Bratislava: Tatran, 1979.

Ivanov, Miroslav: Justiční vražda aneb Smrt Milady Horákové. Praha: Nakladatelství XYZ, 2009.

Kuklík, Jan: K problematice vzniku národní fronty v domácím odboji. Praha: Univerzita Karlova, 1976.

Kaplan, Karel: Největší politický proces: M. Horáková a spol. Brno: Doplněk, 1995.

Profil pripravili: Eva Gatialová a apekťáčky