ruzovyamodrysvet.sk

Klára netúži po tom, aby ju biskup musel znovu upozorňovať, a tak si začne sediace postavy a ich tváre všímať pozornejšie. Kedysi jej otec hovorieval, že všetko, čo v živote bude robiť, sa jej zúročí. Teraz však nechápe, ako a kedy sa jej môže zúročiť, že obsluhuje pri stole cudzích ľudí. Do rehole vstúpila okrem iného aj preto, že sa chcela oslobodiť od každodenných starostí, od banálnych činností, ktoré sa ustavične opakujú. Predstavovala si svoj život rádovej sestry oveľa vznešenejšie. Teraz jej všetci dávajú najavo, že má v sebe málo pokory, že sa musí vedieť prispôsobiť, že musí poslúchať. Všetci vedia, že táto skúška trpezlivosti je pre ňu potrebná, len ona tomu nerozumie a vnútorne sa búri. Je nevidomá uprostred vševediacich. Musí si dať pozor, aby jej taniere nepopadali z rúk. Ťažko odhadnúť, čo by nasledovalo, radšej si to nebude ani predstavovať.

Opatrne rozostavuje pred prítomné ženy a mužov tanieriky s predkrmom tak akurát k tomu prípitku. Žena, ktorú si všimla až teraz, sa, na rozdiel od politikovej manželky, vôbec neusmieva. Pozorne počúva a všíma si, čo sa deje, aj Kláru si prezrela veľmi skúmavým pohľadom. Keď sa im stretli pohľady, sklopila zrak a pustila sa do jedla. Nevidela nikdy, ako mníšky obsluhujú farárov, alebo čo? Klára radšej rýchlo zmizne za lietajúcimi dverami. V hlave jej zaznie bratov hlas: „To je tá tvoja služba Bohu - obskakovať vypasené zadky farárov? Veď nie sú chromí, môžu sa o seba postarať!“
„A teba nikto neobskakuje? Ty sa vieš o seba postarať sám? Tak prečo to nerobíš,“ odvetila mu vtedy uštipačne.
„Nie si ich žena. Mala by si byť nezávislejšia.“
„Čo je ťa po tom? Hlavne, že ty si si to vždy vedel zariadiť.“
Bol to hrozný výstup. Pohnevala sa s bratom, a tým začala svoju kariéru duchovnej osoby.

Ak by Michal pricestoval domov na tú nešťastnú rodinnú oslavu, určite by ho pozvali aj sem, veď patrí k tým, čo navonok vyznávajú tradičné hodnoty a rodinu, naučil sa to od otca. Pre muža nie je ťažké ani nebezpečné vyznávať rodinu a tradičné hodnoty. Stačí sa oženiť a prax nechať na manželku. Klára by teraz obsluhovala jeho aj švagrinú. Zaumieni si, že sa sústredí na to, čo sa deje. Darmo si povedala, že sa nebude zbytočne rozčuľovať, toto obsluhovanie ju vyviedlo z miery. O chvíľu bude so sestrou Scholastikou nosiť polievku a potom hlavné jedlo. Ale v mysli sa stále vracia k žene pri stole. Jej pohľad Kláre čosi hovoril, aj keď obe sklopili zrak. Pohŕda ňou? Ľutuje ju? Alebo jej jedinej nepadlo dobre, že ju obsluhuje žena v habite? Klára sedí nahrbene na stoličke v prípravovni jedál. Scholastika sa láskavo a ochotne usmieva, jej tvár je vyhladená, vyumývaná. Rada poslúži iným. V iných úradoch na takúto službu objednávajú čašníkov alebo čašníčky. Lenže tu by to vyzeralo, že biskupský úrad nevie, čo s peniazmi. Okrem toho, čašníčka v minisukni a biskup v sutane... Klára si spomenie na výstup s čašníkom na rodinnej oslave, keď sa pokúšala aspoň trošku poslúžiť Ružene, a radšej tú spomienku rýchlo zaženie. Najlepšie bude nemyslieť vôbec.

Klára veľmi dobre rozumie pohľadu pomocného biskupa: má byť čo najmenej viditeľná. Má urobiť svoje a zmiznúť. Klára nie je hostiteľka, ktorá sa má na hostí usmievať a byť milá. Vôbec nemusí mať s hosťami očný kontakt. Nie je ani slúžka. Jednoducho zastupuje moc neexistujúceho čarodejného prútika: simsalabim, a je prestreté, na stoloch je jedlo aj nápoje od výmyslu sveta, hostia môžu hodovať.

Biskup si ju okázalo nevšíma, no Klára cíti, že registruje každý jej pohyb, sleduje, či zasa nezlyhá ako s tým prípitkom. Niektorí hostia sa chcú poďakovať, no Klára im nedá šancu. Iní si ju vôbec nevšímajú a ani neuhnú, keď sa pokúša položiť pred nich jedlo. Dúfala, že to vyjde inak, no Scholastika je práve pri opačnom konci stola, a tak Klára zasa nesie jedlo žene, ktorá ju tak zaujala. Jej pohľad je začudovaný, no nie demonštratívne. Keď pred ňu Klára kladie tanier s rezňom a šalátom, žena sa usmeje a nahlas povie „ďakujem“. Biskup práve čosi rozprával a to hlasné „ďakujem“ ho vytrhlo z prúdu reči. Naľakane sa obzrel, hneď sa sladko usmial, za jeho úsmevom však presvitalo pokarhanie. Tá žena sa naňho pozrela trochu začudovane a trochu pobavene a na Kláru ospravedlňujúco. Klára cítila, že sa začervenala. Rýchlo vzala zo stola čosi, čo tam už nemuselo byť, a lietačkami prešla do kuchyne.

Sestra Monika mlčky nakladala na taniere. Chvíľu to potrvá. Scholastika jej čosi hovorí, no Klára ju nevníma. Vyjde z kuchyne, na chodbe si otvorí okno, nech jej na tvár prúdi čerstvý studený vzduch. Je november, zopár listov ešte voľne visí zo stromov ako vetché handričky. Bujarosť októbra je preč, konáre sa začínajú črtať v celej nahote a kráse tmavej kresby. Klára sa zasa bude tešiť na koniec marca, na apríl, keď sa na nich opäť začne zjavovať veľmi jemná, zraniteľná zeleň, a potom na máj, na ten príval svetlej a postupne tmavnúcej zelene, ak ju, pravdaže, nespália predčasné horúčavy. Keby sa tak teraz mohla prejsť alejou, zatienená konármi stromov a vnímať meniaci sa výrez oblohy, meditovať, alebo aj nemyslieť vôbec na nič. Mohla by si vziať ruženec, mohla by si prečítať zopár riadkov, alebo len tak nechať prúdiť vzduch, nech jej ovieva čelo, keď už jej nemôže rozcuchať vlasy. Nesmie tu zostať dlho. Ešte raz sa nadýchne a vráti sa do kuchyne.

Z knihy Orodovnice