ruzovyamodrysvet.sk

Malá morská panna sa veľmi chcela vydať za krásneho princa, ktorý žil na pozemskej súši, a tak vyšla zo svojho kráľovstva a kráľovstva svojho otca, opustila všetky svoje krásne staršie a múdrejšie sestry, ktoré sa múdro držali pri dne morskom, a vybrala sa na morskú hladinu. Najprv sa do sýtosti naobdivovala krásy švárneho princa, celkom stratila rozum a keď prišla údesná morská búrka a princova loď stroskotala, zachránila mu život, všetkých princových námorníkov a celú družinu i vrak lode nechala napospas žralokom a iným vodným šelmám, princa odniesla na svojich bieloskvúcich ňadrách až do jeho paláca a ešte skôr, než sa princ prebral z mdlôb, odbehla naspäť do mora, aby ju nikto nevyrušoval v snení o ňom. Keď sa už o ňom do sýtosti nasnívala a princ po druhý raz na more stroskotať neprišiel, nevydržala to a odišla po radu k starej, zlomyseľnej ježibabe. Tá keď zbadala zaľúbenú malú morskú pannu, tak sa rozrehotala, až sa za brucho chytala. Malá morská panna sa jej veľmi bála, ale neostávalo jej nič iné, len sa strige zveriť do rúk. Keď sa striga do sýtosti narehlila, odkašľala si a začala variť hnusný čarodejný lekvár, ktorý dala malej morskej panne užiť. Povedala jej, ako sa má správať, aby si získala princovo srdce, ale upozornila ju aj, že bez obetí to nepôjde a za odmenu musí stratiť hlas. Ten svoj krásny hlas, ktorým spievala pri mesiačiku, až sa celá krajina zvíjala v túžbe. Malá morská panna mala rozum celkom zatemnený, a preto si až dodatočne uvedomila, aká je bez hlasu diskvalifikovaná. Ale keď sa nad tým hlbšie zamyslela, povedala si, že je to aj tak jedno, lebo keď zbadá svojho vyvoleného a milovaného princa, aj tak nie je schopná ani hlesnúť. Hrdlo má zamknuté tak či tak, okrem toho sa jej trasú ruky a potkýna sa, sadá si vedľa stoličky, nie je schopná sústrediť sa na to, čo jej hovoria, a v tom najhoršom prípade dostane aj štikútku. Tak teda súhlasila s podmienkami hnusnej, prefíkanej ježibaby, lebo si myslela, že aj keď stratí hlas, získa princa a inak nemá čo stratiť, iba ak svoju slobodu, svoj rybí šupinatý chvost, kým získať môže lásku, ľudské telo a nesmrteľnosť k tomu. Ježibaba sa rehotala a rehotala. Veľa prežila, veľa skúsila, sama kedysi akémusi princovi naletela a vylízala sa z toho tak, že je rada, že je ježibaba. Veľa takýchto morských panien už videla odchádzať na morský breh a vždy sa na tom dobre pobavila.

Tak sa teda morská panna, nemá a šťastná, vybrala na zem a tam hľadala svojho princa. Najprv vypila ten lekvár, chvost sa jej zmenil na nohy, ktoré boli síce krásne, ale strašne ju boleli, najmä ju to bolelo tam, kde sa nohy končili, a síce v rozkroku. Túto časť tela predtým nemala a nevedela sa s ňou celkom vysporiadať. Nevedela, či krv, ktorá jej odtiaľ vyteká, je znakom toho, že rana sa ešte nezahojila, alebo je to niečo celkom iné. Opýtať sa nemala koho. Keď nakukla pod hladinu, videla tam len rozrehotanú starú, hnusnú ježibabu. A tak si ešte posedela na piesku, počkala, kým sa jej rany zahojili, a rozmýšľala, ako sa dostať k princovi. Nemala nijaké šaty, a tak sa odela do morských rias. Ako tak chodila popri morskom brehu, zrazu zbadala, že princ kráča priamo k nej. Usmial sa na ňu, prihovoril sa jej, Malá morská panna sa na neho očarujúco usmiala, ale odpovedať mu nemohla. Nemohla mu dokonca povedať ani len to, že nie je nasprostastá, ale že je nemá a že stratila hlas kvôli nemu a že to ona ho zachránila. Cítila sa mizerne, ale princ mal dobré srdce, a tak ju vzal do zámku. Dal jej šaty, dokonca akúsi komnatu a kým sa neoženil, dával jej za priehrštia lásky. Potom ho však rodičia prinútili, aby začal svoj život brať vážne, a on si našiel nevestu, princeznú odkiaľsi z kraja zeme, ktorá sa podobala na jeho záchrankyňu, na ktorú si iba matne spomínal, lebo keď ho zachraňovala, ešte mohla spievať, okrem toho, on bol v polobezvedomí, a tak ju nikdy nestotožňoval s Malou morskou pannou. Jeho nevesta na rozdiel od Malej morskej panny rozprávala, a to bolo podstatné. Mala nielen krásne oči plné vrúcnej oddanosti, krásne nohy, krásne prsia, nežný úsmev, ale okrem toho všetkého vedela princovi povedať, aký je krásny, vznešený, múdry, a aj keď to princ o sebe vedel už dávno, predsa len mu dobre padlo, keď mu to niekto spanilým hláskom z času na čas zopakoval. Malá morská panna si to totiž myslela, ale nemohla to vysloviť. A komunikácia medzi ľuďmi, tobôž medzi partnermi, je dôležitá, ako povedal princovi jeho princovský a kráľovský radca. A tak sa princ oženil a Malá morská panna mohla zostať bývať v paláci, dokedy by chcela. Stará striga ešte vtedy, keď jej dala vypiť ten lekvár, jej povedala, že ak sa jej nepodarí získať lásku princa a princ si vezme za ženu inú, tak sa počas jeho svadobnej noci premení na morskú penu, vplynie do mora a zmizne. Malá morská panna veľmi dúfala, že sa to naozaj stane, lebo sa jej už nechcelo ďalej trpieť a vôbec netúžila ani po nesmrteľnosti, veď načo, keď jediný zmysel svojho života, lásku princa, navždy stratila. Aké však bolo jej prekvapenie, keď počas svadobnej noci prišiel princ do jej komnaty a začal vzdychať, hladkať ju a bozkávať. Malá morská panna zostala prekvapená, ale neprotirečila, nielen preto, že nevedela hovoriť. A tak, keďže princ strávil svadobnú noc aj so svojou princeznou, aj s Malou morskou pannou, veštba a kliatba sa nesplnila a Malá morská panna zostala nažive vo svojej podobe. Cez deň sedávala na brehu mora a dívala sa do hlbín, či tam nezbadá svoje sestry, otca, starú ježibabu, a v noci sa nechávala hladkať a bozkávať od princa, ktorý si k nej prišiel oddýchnuť od svojej urozprávanej ženy, ktorá navyše ešte aj - raz rodila, potom kojila, a nie vždy princovi lichotila. Ktovie, čo na to celé hovorila stará ježibaba. Možno pukla od jedu a vyvalil sa z nej špinavý kal, a možno si dala pri ďalšom čarovaní s malými morskými pannami lepší pozor.

Z knihy Iba baba