ruzovyamodrysvet.sk

(...) Ženy, ktoré obťažovateľov konfrontujú s ich správaním, sa vymykajú stereotypnému obrazu žien ako (1) pasívnych, zraniteľných a bezmocných, či (2) hysteriek, ktoré sa nevedia ovládať. Reagujú spôsobom, ktorý presahuje rámec typického ženského správania v sexistickej kultúre a úplne vybočuje z rámcov sexistických očakávaní samotného obťažovateľa. Konfrontácia je formou nenásilného psychického a sociálneho juda. (...)

Ak je obťažovateľom nadriadený, spolupracovník, domáci, sused, učiteľ či duchovný, teda niekto, kto má k obeti opakovaný prístup alebo voči nej zastáva nadriadenú pozíciu, je mocenská hra komplexnejšia a osobnejšia. Môže trvať celé mesiace, dokonca roky, keďže on ovláda scenár, ktorý sám vytvoril, a odvracia jej reakcie. (...) Ženy naozaj reagujú predvídateľným spôsobom. Podobne ako obťažovateľ, aj ony sa pridŕžajú tých modelov správania, ktoré sa naučili vo svojom prostredí. Všetci sme spoločensky podmienení a nikto z nás nie je imúnny voči kultúrnym modelom a očakávaniam, ktoré nás obklopujú. (...) Odpovede sa radia do troch kategórií: ústupok, protiagresia a únik.

Na ulici je klasickým ústupkom mlčanie. "Správaj sa ako dáma" - veľa dievčat sa učí jednoducho obťažovateľa ignorovať. "Neklesni na jeho úroveň," hovoria matky svojim dcéram. "Nepocti ho svojou odpoveďou." "Zdvihni hlavu, nezastavuj, tvár sa, akoby tam ani nebol." Prehliadanie pouličného obťažovateľa je (...) štandardná stratégia ženského správania aj v mnohých ďalších kultúrach. Ale samozrejme, ženy obťažovanie nikdy naozaj neprehliadajú. Žalúdok a ramenné svaly majú stiahnuté, sklonia hlavy a zrýchlia krok, vyhýbajú sa niektorým miestam vo vlastnej komunite či na pracovisku, počítajú s rizikom a radšej si urobia zachádzku, aby sa nedostali do blízkosti obťažovateľa. Ženy, ktoré obťažovanie "prehliadajú", sa musia vysporiadať so všetkými emocionálnymi stavmi obete: strachom, ponížením, pocitmi bezmocnosti, zúrivosťou. Celé hodiny po incidente sa pod povrchom ignorovania zadúšajú od zlosti. (...)

Tieto ústupkové reakcie sú pri obrane voči obťažovaniu úplne neúspešné. Nie sú to obranné stratégie. V skutočnosti sú to formy psychického popierania obťažovania zo strany obete - úsilie minimalizovať skutočné zneužitie moci a premenovanie správania obťažovateľa v záujme redukcie pocitov bezmocnosti a pokorenia. (...) Ustupovanie nenarúša mocenskú dynamiku obťažovania ani nevytvára silu, ktorá by ho mohla zastaviť. V skutočnosti zvyčajne presne zapadá do scenára moci, ktorý si obťažovateľ vytvoril.
Ženy často volia ústupky, aj keď vedia, že sa im zrejme nepodarí obťažovaniu zabrániť, no zdá sa im, že je to to najbezpečnejšie, čo môžu urobiť. Môže to však byť nebezpečné. V prípadoch sexuálneho donucovania alebo strategického obťažovania je uzmierovanie katastrofou. Zneužívateľ bude svoj tlak zvyšovať, až kým ženu nedostane do bezvýchodiskovej situácie. (...)

Ale aká je alternatíva ústupkov – je ňou rovnako nepriateľský, agresívny protiútok?
Na ulici je zvyčajnou alternatívou mlčania vulgárnosť. Zakričať "Vypadni, ty čurák!" je nepriateľské, agresívne, a rozhodne to nie je správanie sa dámy. Na pracovisku sú paralelnou reakciou vulgarizmy, nadávky, urážky, hrozby a niekedy aj konečná porážka: "Poser sa, dávam výpoveď!"(...)
Ale podobne ako ústupky, ani agresia nie je veľmi bezpečná a úspešná stratégia prežitia. Agresívna odpoveď na agresiu môže viesť k eskalácii násilia, a to pomerne v krátkom čase. (...)
Navyše, agresia je správanie, ktorému obťažovatelia rozumejú. Agresívna odpoveď od ženy ich môže na okamih zaskočiť, lebo oveľa bežnejšou odpoveďou je ústupok, ale dynamiku agresie chápu veľmi dobre. Keďže jadrom obťažovania je mužská moc, veľa obťažovateľov sa nestiahne, keď ich obeť reaguje protiagresiou. (...) Obťažovateľa to nemusí zastrašiť, vie, že je nepravdepodobné, aby mala nejakú reálnu ekonomickú alebo sociálnu moc, ktorá by podporila to, čím sa mu vyhráža. Navyše, okolostojaci svedkovia akcie, ktorí ani nemusia vedieť, čo sa jej stalo, budú pravdepodobne považovať ju za tú, ktorá sa správa nevhodne, iracionálnu ženskú, ktorá vykrikuje zúrivé nadávky a hrozby. Ani ústupky, ani agresia nie sú vhodnou obrannou stratégiou voči sexuálnemu obťažovaniu a dôsledky oboch stratégií idú na úkor samotných žien. (...)

Efektívne reakcie na obťažovanie
KONFRONTÁCIA
1. Urobte neočakávané: pomenujte správanie. Povedzte konkrétne, čo sa práve stalo.
2. Berte obťažovateľa za jeho činy na zodpovednosť. Neospravedlňujte ho, netvárte sa, že sa vlastne nič nestalo. Ujmite sa vedenia situácie, oboznámte ostatných s tým, čo sa stalo. Súkromie obťažovateľov chráni, zviditeľnenie ich oslabuje.
3. Vyjadrujte sa čestne a priamo. Hovorte pravdu (žiadne hrozby, urážky, obscénnosti, žiadne uzmierovacie verbálne tutlanie a zahováranie). Buďte vážna, priamočiara a strohá.
4. Vyžadujte, aby sa obťažovanie skončilo.
5. Vyjadrite jasne, že každá žena má právo na život bez obťažovania. Tieto námietky voči obťažovaniu sú principiálnou vecou.
6. Držte sa toho, čo chcete povedať. Neodpovedajte na obťažovateľove výhovorky alebo zahováranie. Problémom je jeho správanie. Povedzte, čo chcete povedať, a zopakujte to, ak zahováranie pokračuje.
7. Posilnite svoje vyhlásenia silnou, sebavedomou neverbálnou komunikáciou: dívajte sa do očí, zdvihnite hlavu, vystrite plecia, zaujmite pevný, vážny postoj. Neusmievajte sa. Ustráchané, submisívne gestá by oslabili to, čo chcete vyjadriť.
8. Odpovedajte na zodpovedajúcej úrovni. Správna intenzita si vyžaduje tréning, ale zvyčajne nie je potrebné na obťažovateľa kričať. Proti fyzickému obťažovaniu použite kombináciu verbálnej a fyzickej odpovede.
9. Zakončite interakciu, keď vy chcete, a to jasným záverečným vyhlásením: "Počuli ste ma. Prestaňte obťažovať ženy."(...)

Som advokátka a pracujem na vládnych veciach. Minulú jar som bola na schôdzi asi dvanástich úradníkov, okrem mňa tam boli samí muži. Mala som na ten víkend naplánovanú obchodnú cestu s jedným z tých mužov, Jackom. Na konci schôdze, práve keď sme uzatvárali diskusiu, povedal George B. Jackovi: "Myslím, že budeš mať s Annou v San Francisku vzrušujúci víkend," a pozeral sa pritom škodoradostne na mňa. Jack sa začal usmievať, ako keby súhlasil. Zopár ďalších mužov dusilo smiech.
Bola som rozčúlená. Rozhodla som sa ho konfrontovať, ale pokojne. Vstala som, pozrela som sa Georgovi do očí a povedala smrteľne vážnym, no pokojným hlasom: "Čo si to povedal?" Začal to opakovať a ostatní muži v miestnosti stuhli. George sa mi pozrel do tváre, no ja som sa neusmievala a on sa zasekol v polovici vety. Nechala som ho tam tak visieť v mlčaní asi pätnásť alebo dvadsať sekúnd - som si istá, že pre neho to musela byť hodina. Žiaden z mužov neprehovoril - pozerali sa na mňa a čakali na pokyn. Nemusela som ani dodávať: "Takúto poznámku už nikdy pred žiadnou kolegyňou nevyslovíš." Bolo to úplne jasné. Ešte niekoľko sekúnd som to hrobové ticho nechala plynúť. Nakoniec som napätie prerušila vecnou otázkou adresovanou jednému z mužov: "Takže budúci týždeň mi donesieš tú správu, dobre?" Povedal "Áno" a schôdza sa skončila. George sa už ani nemohol viac ponáhľať, aby sa dostal ku dverám.
Cestou do kancelárie som sa o tom rozprávala s Jackom - iba jednu-dve vety, prečo ma tá poznámka rozhnevala a prečo je aj pre neho dôležité, aby sa nesmial na takýchto "vtipoch".
Bola som dôrazná a priamočiara, ale nechcela som ho konfrontovať tak ako Georgea. Bol v rozpakoch nad vlastným správaním a viem, že pochopil, o čo išlo.
Naozaj to fungovalo - ohromila som ich. Pracujem s tými mužmi stále, ale ani jeden z nich už odvtedy v mojej prítomnosti neutrúsil žiadnu sexistickú poznámku.

Text je skrátenou kapitolou z knihy Marthy Langelan: Back Off: How to Confront and Stop Sexual Harassment and Harassers. New York, Fireside Books, 1993. V slovenskom preklade vyšiel vo feministickom kultúrnom časopise ASPEKT 1/1997 Ľudské práva