ruzovyamodrysvet.sk

Registrované i falšované značky sa stali každodennou súčasťou nášho života, súčasťou hodnotenia nášho okolia i nášho vlastného pocitu hodnoty, ba dokonca aj súčasťou života literatúry.

Nepremeškajte ponuku ukážok z písania súčasnej slovenskej (a svetovej) autorky Uršule Kovalyk a súčasného slovenského (a svetového) autora Michala Hvoreckého na tému značky. Ich mená sú zaručene registrovanou literárnou značkou, aj keď ich – zatiaľ – v čítankách nenájdete.

Po prečítaní ukážok sa môžete pozhovárať napríklad aj o týchto otázkach:

• Do akej miery sú pre vás značky dôležité? Čo pre vás znamenajú?
• Vzbudzujú vo vás značky dôveru?
• Nakoľko vás pri výbere ovplyvňuje reklama?
• Kedysi sa deti hrávali na indiánov, nindža korytnačky, na Harryho Pottera, Michal Hvorecký rozvíja v svojom románe Plyš strašidelnú víziu hry na značky. Spomeniete si, na čo ste sa hrávali vy?
• Uršuľa Kovalyk prepája vo svojej poviedke Národ Orionov „násilné“ prenikanie značiek a konzumu do nášho súkromia s obrazom násilia v intímnom vzťahu, čo myslíte, akú možnosť máme rozhodovať sa v otázkach konzumu dobrovoľne?

Uršuľa Kovalyk
Národ Orionov

Nalieva ďalšie poldeci a začína nekonečnú debatu o našom národe.
„Sme národ Orionov, kvôli stom tisícom by Slováci vylepili na okno aj rozmokvanú mŕtvolu,“ naráža na mániu vylepovať čokoládovú hviezdu, ktorá zachvátila naše mesto. „Rozumieš? Ako polodebili tlačia do seba tie čokolády so samými éčkami, z ktorých majú potom kožné alergie a rakoviny, len preto, aby k nim prišiel nejaký chujko a skontroloval, či majú doma čokolády.“
„Dostanú sto tisíc, ale zaplatia dvakrát toľko.“

Irma vstáva a tackavo prechádza k oknu. Odhrnie záclonu a opovržlivo mávne rukou. „Každý ju má vylepenú, akoby ich ženy nemali iný program, iba stáť na stoličke a v každej izbe vylepovať ORION.“ Slovo orion vyvrieskne, akoby z nej vystrelil prúd vody. Otočí sa a padá do kresla. „Ale vieš, čo je najhoršie? Že ma donútil ju vylepiť na naše okná.“ Začína plakať, usedavo, tak usedavo, že mi trhne tvárou. Nalievam si aj ja vodku. „Chytil mi ruky,“ pokračuje Irma, „a dovtedy mi ich vykrúcal, kým som tú poondiatu hviezdu nevylepila. Pozri!“ Vstáva z kresla a vyťahuje si rukávy pulóvra, pooblievaného červeným vínom. Na predlaktí sa černejú modriny. Akoby od lana, fialovo obopínajú jej tenké rúčky ako hrubé, pažravé hady. „Bastard,“ poviem a pohladím ju po rukách.

(Z knihy Neverné ženy neznášajú vajíčka)


Michal Hvorecký
Spolužiaci sa volali podľa slávnych značiek

Väčšina spolužiakov v škole sa volala podľa slávnych značiek. Bola to móda, keď boli naši rodičia mladí. Mohli ste za to od firiem dostať veľa peňazí, preto sa rodiny predbiehali. V kočíkoch sa to vtedy hemžilo bábätkami pomenovanými podľa áut, potravín, nábytku alebo parfumov. Dievčatká boli Lancia, Nivea, Novartis, Porsche či Mazda, chlapci Gucci, Evian, Hilfiger alebo Renault.

Ešte horšie na tom boli tie decká, ktoré dostali neznesiteľne dlhé mená ako GlaxoSmithKline, Time Warner Cable alebo dvojičky Delloitte & Touche. Mnohí spolužiaci sa museli počas štúdia aj niekoľkokrát premenovať, ak sa ich propagovaná firma predala alebo ak nebodaj skrachovala. Viacerí svoje mená neznášali, ale nemohli si pomôcť. Zmluvy nepustili. Ich porušenie by stálo majetok. Keď sa predstavovali, často museli povedať okrem mena aj slogan, za čo korporácie platili ešte viac.

„Ahoj, ja som McDonald´s. I´m loving it,“ predstavil sa mi spolužiak.
„Rada ťa spoznávam, volám sa Apple. Think different,“ oznámila mi susedka.
„Haló, Irvin? Tu je Vichy, zdravie pristane aj pokožke,“ počul som v telefóne.
Mňa zachránilo iba to, že v čase, keď sa narodil môj brat, táto móda ešte nejestvovala. Normálne meno je to jediné, za čom som mu vďačný. Rodičia dostali už v pôrodnici mnohé ponuky, ale ich odhodlanie urobiť zo mňa náhradníka bolo silnejšie.
Už som len čakal, kedy sa začnú premenúvať aj celé krajiny a vznikne RedBullharsko, Whirlpoľsko, Chevroletland, Pumaroko, Mazdánsko a podobné štáty.

Roky, v ktorých som vyrastal a dospieval, o sebe často vyhlasovali, že sú najradostnejšie zo všetkých rokov. Konečne prišiel baby boom. Éra patriaca novej spotrebnej generácii, ktorá vyrastala do blahobytu, aký svet dovtedy nepoznal. No ja som to tak vôbec nevnímal. Každý deň sa mal prežívať naplno, no ja som ich namiesto toho jeden po druhom strácal. Usmievať sa ako postavy z reklám bola móda, no mne sa to nedarilo. Nestihol som sa to naučiť. (...)

Toto zachádzalo priďaleko. Už som nemohol hovoriť len s ňou. Toto musia počuť aj ostatní. Zapol som megafón a zareval doň.
„Chceš sa niečo dozvedieť, dievča? Tak ma počúvaj. Aj vy ostatní mi, prosím, venujte chvíľu pozornosti. Všetci do jedného, ako sme tu, sme iba kopa produktov, jeden obrovský obchoďák, ktorý zaplnil celý kontinent. Cenová akcia, sezónna zľava, výpredaj. Mne rodičia dali meno Irvin, ale chýbalo málo a tiež by som bol len značka. Počúvaj, Nike, musíš sa zmeniť. Inak ťa niekto môže zabiť a nebolo by z toho nič. Keď vyhodíš Niveu z okna, nepôjdeš pred súd. Milku môžeš rozlámať na márne kúsky a nedajú ťa za mreže na doživotie. Spáliš iPod a všetkým to bude jedno. Dopicháš nožom Samsonite a ani nevzlykne. Keď vypáliš celý zásobník do Mazdy, neodsúdia ťa za vraždu. Nemôžeš utopiť Chanel 5!“

Dúfal som, že ich nachytám a dostanem ich tam, kde som ich potreboval. V hlave sa mi objavovali moji miláčikovia z webu, jeden za druhým. Oveľa radšej by som hľadel na nich. Mohol som im povedať hocičo a oni to splnili. Hovoril som im, čo majú robiť. Poslúchali ma na slovo.
Ukáž im zlobu.
Daj mi nehu, baby.
Povedz mi niečo strašne škaredé.
Buď chvíľu neposlušná!
Popros ma o odpustenie, dievčatko.
Porozprávaj mi sen, ktorý sa ti o mne sníval.
Rozzúr sa do nepríčetnosti.

A ony to robili. Stačilo preklikávať jednotlivé okná a dostával som porcie čohokoľvek, čo som si zažiadal. Zhmotňovali moje túžby. Nasadil som si slúchadlá a počúval, ako mi do uší dunia ich sladké, nežné hlasy, vychádzajúce zo sviežich, neopotrebovaných tiel. Dvestopäťdesiat, ako tu na ulici, alebo aj dvetisícpäťsto či dva milióny.

Možnosti boli bez konca. Stačilo si vybrať verziu, vek, oblečenie, jazyk, farbu pleti, zadať požadované veľkosti. Skladačka snov, ktorá sa dala ľahučko zložiť. Puzzle túžob a všetky políčka pekne pohromade. Tamtá je mlčanlivá, hentá plachá a ďalšia zasa dokáže hovoriť citáty zo slávnych filmov. Naši právnici sa už postarajú, aby to decko rozvalené na gauči oficiálne spadalo do kategórie 18+. Tieto stránky majú vyššiu návštevnosť ako eBay, Yahoo, AOL, Amazon, Skype, dokonca aj Google. V každej krajine sveta sú najpopulárnejšie zo všetkých.
Môžete mať hocičo s nálepkou Necenzurované. A ja som to mal.

(Z knihy Plyš)

Celý text bol pôvodne publikovaný v knihe Žena nie je tovar.