ruzovyamodrysvet.sk

Ruth Dewime a Dagmar Benedikt založili vo Viedni Školu Virginie Woolf určenú špeciálne dievčatám a formulovali princípy feministickej pedagogiky, na základe ktorej sa rozvíjala rodovo citlivá výchova. Práve feminizmus sa zaslúžil o to, že ženy majú možnosť vzdelávať sa, že patria na univerzity a sú súčasťou verejnej sféry. Už na konci 18. storočia britská filozofka Mary Wollstonecraft volala po potrebe vzdelania pre ženy a neskôr sa pridávali ďalšie hlasy. Hoci v súčasnosti je pre nás vzdelanie samozrejmosťou, ešte pred sto rokmi bolo pre ženy takmer nemožné získať univerzitný diplom. Rozhovor Jany Cvikovej s Ruth Dewine a Dagmar Benedikt bol uverejnený v časopise Aspekt, v čísle venovanom téme Patriarchát.

J.C.: Pred niekoľkými rokmi som sa na ženskej konferencii dopočula o vašej škole, Škole Virginie Woolf, a veľmi som závidela, že vo Viedni takáto škola existuje. Práve totiž išla do školy moja dcéra a ten krok bol - najmä pre mňa - veľmi ťažký. Čo vás motivovalo založiť túto školu, aké úvahy vás k tomu viedli?

R.D.: Škola vznikla presne z takýchto dôvodov. Na začiatku 90. rokov sa stretla skupina žien na ľudovej vysokej škole vo Viedni v študijnom kurze o dejinách žien a v tomto kurze boli tri matky s dcérami. Stáli pred problémom, že ich dcéry musia ísť do školy. Jedna z dcér už rok chodila do školy a jej matka pozorovala, že dcéra stráca radosť zo života. V škole je príliš hlučne, dievčatko malo pocit, že ho chlapci pri učení aj v živote vyrušujú. To dievčatko aj povedalo, že chce ísť do dievčenskej školy. V Rakúsku existuje ešte zopár katolíckych dievčenských škôl, sú však veľmi staromódne v pedagogických záležitostiach, všetko v nich sa zameriava na poriadok, disciplínu a na Boha. Preto tieto matky nechceli dať svoje dcéry do katolíckych dievčenských škôl a začali uvažovať o tom, že si spravia vlastnú školu. A v tom kurze boli ešte tri ženy, ktoré nemali deti, ja som bola jedna z nich a táto myšlienka ma nadchla.

Už desať rokov som sa venovala feministickej práci, a toto ma skutočne nadchlo a povedala som si, áno, to je ono. Na kurzy do ľudovej vysokej školy ku mne prichádzajú dospelé ženy, ktoré nevedia nič o ženách a stále znova sa musia všetko učiť od začiatku. Preto som si povedala, áno, musíme začať s dievčatami od malička. Dovtedy som mala malé skúsenosti s deťmi. S jedným dievčatkom som síce bývala, delila som sa s jeho matkou o niektoré povinnosti, ale vo svojej práci som nemala dočinenia s deťmi. V Rakúsku existuje hnutie alternatívnych škôl, hnutie slobodných škôl. Vtedy fungovalo asi 15 slobodných škôl, kde 90 až 95 percent práce robili ženy. Tieto ženy vypracovali koncepcie škôl, poznali rakúske školské zákony a vedeli, ako sa zakladá slobodná škola, akú byrokratickú cestu treba zvládnuť. Svojimi praktickými vedomosťami nám veľmi pomohli. Aj im záležalo na tom, aby vznikla feministická dievčenská škola. Bola to veľká výhoda, že sme nemuseli začať celkom od nuly. To, že zakladáme dievčenskú školu, bolo niečo nové, ale mali sme praktickú pomoc, ako školu založiť. To bol prvý dôležitý predpoklad.

Druhý predpoklad bol, že v Nemecku a už aj v Rakúsku sa feministické pedagogičky zaoberali rodovo špecifickým výskumom týkajúcim sa škôl, a najmä kritikou koedukácie. Zistili napríklad, že v zmiešanej triede, kde je polovica chlapcov a polovica dievčat, patria dve tretiny pozornosti vyučujúcich chlapcom. Už sa realizovali výskumy týkajúce sa sexuálneho a sexistického násilia v škole, prvé analýzy učebníc. Dôležitú oporu z hľadiska obsahového i emocionálneho nám poskytli mnohé feministické pedagogičky, najmä Ute Enders-Dragässer.

Tretí predpoklad spočíval v tom, že vo Viedni na začiatku 90. rokov už dvadsať rokov existovalo druhé ženské hnutie a mnohé ženy pred nami založili miesta pre ženy, ako napr. ženské kníhkupectvo, ženskú kaviareň, ženské centrá, ženské domy, núdzové linky a pod. Viedenské ženské centrum, v ktorom Škola Virginie Woolf sídlila, je súčasťou veľkého kultúrneho domu. Jeho časť je vyhradená ženám a v tomto centre sme dostali pre školu priestory. Nemuseli sme platiť nájomné, elektrinu ani kúrenie a mohli sme využívať infraštruktúru ženského centra. Napríklad sme mohli na začiatku, keď sme ešte nemali telefón ani počítač, používať celú kanceláriu a jej zariadenie. Ženy z centra nám všetko dali k dispozícii. To boli tri dôležité predpoklady vzniku našej školy. Nezačínali sme od nuly, ale mohli sme sa oprieť o skúsenosti iných žien. A potom prišiel veľký škandál. Reakcia verejnosti bola taká, že nás považovali za šialené, pretože čosi také nemožno robiť. Dievčenská škola sa štandardne stotožňovala s pravicovým konzervativizmom a katolicizmom. My sme sa však od začiatku chápali ako slobodná dievčenská škola. Prvý rok sme začali vyučovanie s 5 dievčatami. Bolo to všetko veľmi vzrušujúce, boli sme ešte celkom neskúsené. Vypracovali sme si koncepciu, počas jednej noci sme si sformulovali prvých päť princípov vyučovania, pretože sme vedeli, že potrebujeme nejakú teoretickú nadstavbu. Šiesty princíp k nim pribudol až o sedem rokov neskôr. A týchto päť princípov platí z nášho hľadiska ešte stále.

J.C.: Je skutočne obdivuhodné, že ste boli schopné bez praktickej skúsenosti formulovať princípy, ktoré potvrdili svoju platnosť. Môžeš ich bližšie predstaviť?

R.D.: Neuvádzam ich v hierarchickom poradí, všetky sú rovnako dôležité.
Dejiny žien: A všetko čo k nim patrí, teda dejiny slávnych žien, ale aj dejiny všetkých žien. Otázky, prečo, kedy a ako ženy niečo urobili, alebo aj neurobili, ale aj sprostredkovanie poznania, že nielen biele stredoeurópske ženy majú svoje dejiny, ale všetky ženy na celom svete. A tu dávame do centra aj aktívne konanie žien, teda to, čo ženy skutočne robili, nielen to, čo pretrpeli.

Ženský, resp. žensky špecifický jazyk: Významné nemecké feministické jazykovedkyne Luise F. Pusch a Senta Trömmel-Plötz nás veľmi podporovali a považovali našu prácu za vynikajúcu. Najmä na začiatku bola podpora od takých slávnych feministiek veľmi dôležitá. Napríklad Senta Trömmel-Plötz nám napísala list, že môžeme využiť všetky jej články a štúdie. Používať ženský jazyk znamená pomenúvať, čo ženy a dievčatá robia tak, aby boli ženy v jazyku viditeľné a počuteľné. Keď teda počúvam príbehy o ženách, musím to aj počuť, že nejde o učiteľov, ale o učiteľky a pod., že sú to dievčatá, a nie deti. V nemčine vynechávame pasívne konštrukcie, pokúšame sa veci presne pomenúvať, nehovoríme teda "V Európe vypuklo prenasledovanie bosoriek", ale "Mužská verejná justícia organizovala spoločne s katolíckou cirkvou vraždenie žien". Z toho prvého vyjadrenia nie je jasné, kto prenasleduje bosorky a prečo. Považujem za veľmi dôležité vyjadrovať sa presne, myslím si, že veci možno každému dievčaťu a chlapcovi vysvetliť tak, aké skutočne sú. Ak sú chlapec či dievča dosť starí na to, aby položili otázku, sú dosť starí aj na to, aby porozumeli odpovedi. Aj to pre mňa patrí k ženskému jazyku.

Antirasistické, multikultúrne učenie sa: Ide o poznanie, že na svete žije veľa rôznych žien a že ich skúsenosti sú pre nás dôležité, že rôznosť žien neznamená žiadne rozdiely v ich hodnote.

Odhaľovanie každodenného sexizmu: Pri vyučovaní používame okrem podkladov, ktoré píšeme samy, aj bežné podklady a materiály, takže nerobíme cenzúru. Berieme všetko, čo je, filmy, knihy, veci okolo. Pýtame sa, akým spôsobom a či vôbec sa v nich vyskytujú ženy a dievčatá a čo si o tom myslíme. Súvisí spôsob zobrazovania dievčat a žien s našou realitou?
Sebaobrana: Ide o sebaobranu v najširšom zmysle, ako sa brániť voči sexuálnemu, sexistickému násiliu, slovnému, telesnému, akémukoľvek, ale ide aj o to, čo všetko súvisí so ženským telom, teda s vnímaním vlastného tela a s jeho poznávaním, s vnímaním rôznosti ženských tiel.

Priateľstvo medzi ženami a dievčatami: Rokmi pribudol šiesty princíp vyučovania - priateľstvo a náklonnosť medzi ženami a dievčatami. Dbáme na to, aby v príbehoch, v knihách a filmoch, ktoré robíme my, bolo priateľstvo zastúpené. Myslím si, že je to dôležitý prvok - na to, aby sme ako feministky mohli verejne a politicky účinne pôsobiť, potrebujeme náklonnosť k ženám. To je nesmierne dôležité. Dôležité je aj to, aby sme dievčatá neporovnávali s chlapcami, alebo medzi sebou navzájom, ale aby sme ich merali len samými sebou. Dievčatá nie sú homogénna skupina, sú tisícky rôznych dievčat, ktoré majú rady iné dievčatá. Každé dievča na tomto svete má svoju najlepšiu priateľku. Prvý a najdôležitejší dobrovoľný sociálny vzťah dievčaťa mimo rodiny a mimo želaní matky alebo otca je iné dievča. Prvá osoba, ktorú si zvolí za priateľku, je dievča. Tak ako chlapci vyhľadávajú chlapcov, dievčatá vyhľadávajú iné dievčatá. Podľa mňa je dôležité si uvedomiť, že skutočnosť, že máme rady iné dievčatá, neskôr znamená, že dokážeme pracovať so ženami, žiť s nimi a robiť politiku.

Zhovárala sa a z nemčiny preložila Jana Cviková.

Celý rozhovor si môžete prečítať TU.