Húževnatým mýtom je, že kedysi ženy rodili bez pomoci, samy, tak akosi prirodzene a po pôrode išli hneď okopávať roľu („...mať zrodila v poli syna...“ — Sládkovič); aj dojčenie bývalo údajne samozrejmé, ako aj to, že žena hneď „od prírody“ vie, ako byť dobrou mamou. Elisabeth Badinterová vo svojej knihe Materská láska na historických a filozofických materiáloch a dokumentoch z územia Francúzska od 18. storočia sledovala zmeny, akými prechádzala predstava francúzskej spoločnosti o materstve v priebehu vyše dvoch storočí. Dospela k zisteniu, že správanie sa matiek je výrazne ovplyvnené názormi a požiadavkami spoločnosti. Kým v 18. storočí sa parížske deti bežne dávali do opatery dojok na vidieku (čo vo väčšine prípadov znamenalo istú smrť dojčaťa), v 19. storočí sa obraz mení: filozofi, štátnici a vplyvní predstavitelia spoločnosti propagujú ideál starostlivej matky. V dôsledku rodovej deľby práce — ktorá sa takisto prehĺbila v tomto období — to boli ženy, ktoré sa mali odteraz „na plný úväzok“ starať o deti. Postupne sa najmä v rodinách vyššej strednej vrstvy, kde manželky nevykonávali nijakú platenú prácu, šíril a upevňoval ideál matky, ktorá všetok svoj čas a sily obetuje v záujme svojho dieťaťa. Postupne sa ideál „perfektnej matky“ stal záväznou normou pre všetky ženy.
