Babetku tak zaujala myšlienka, že by mohla zachraňovať zvieratá, že začala skúmať, kto to už pred ňou robil. A hneď si aj našla dva vzory.
Joy Adamsonová. Narodila sa v roku 1910 v Rakúsku, zomrela v roku 1980 v Keni. Keď jej manžela napadla levica a on ju v sebaobrane zastrelil, vysvitlo, že po nej zostali tri mláďatká. Joy sa ich ujala. Dve umiestnila v zoo a jedno si nechala. To tretie mláďa bola slávna levica Elsa, o ktorej Joy Adamsonová napísala aj knihu. Keď Elsu vychovala, vrátila ju do divej prírody a Elsa sa tam naozaj ujala. Podľa knihy bol natočený aj film a z výťažkov tohto úspechu Joy Adamsonová založila nadáciu pomenovanú po Else, v ktorej sa sústreďovali peniaze na záchranu divých zvierat tak, aby mohli naozaj zostať žiť v divej prírode. Neskôr zachraňovala nielen levy, ale aj leopardy a gepardy.
Ďalšou je Jane Goodallová, ktorá sa narodila v roku 1935. Žila v Afrike a študovala život šimpanzov. Učila ostatných ľudí správať sa k zvieratám s úctou, rovnako ako k ľuďom. Bola presvedčená, že vedecké experimenty na šimpanzoch sú veľmi kruté. Protestovala proti tomu, aby šimpanzy boli odvážané v klietkach do zoo, kde strávia väčšinu života v samote a väzení.
Babetka pátra ďalej. Nie je to ľahké, pretože v jej obľúbených encyklopédiách je veľmi málo žien. Niekedy vôbec žiadne. No Babetka sa nevzdáva. Predsa len tam niekoho našla: Marie Sklodowska Curie. Pátra ďalej. Ocko, ktorý sa zmieril s tým, že Babetka je taká, aká je, ju pustí k počítaču a dovolí jej surfovať po internete. A Babetka surfuje, jazdí, lieta, putuje. Na internete je o madam Curie toho oveľa viac než v encyklopédii. A je tam všeličo aj o iných vedkyniach.
Maria Mitchellová žila v rokoch 1818–1889. Objavila kométu a stala sa jednou z prvých profesoriek astronómie. Bola prvou osobou v Spojených štátoch amerických, ktorá vyfotografovala povrch Slnka.
Babetka je týmto putovaním po svete nadšená. Našla toho tak veľa! Rozhodla sa, že si zostaví svoju vlastnú encyklopédiu. Bude to encyklopédia slávnych žien. No nie hocijako slávnych. Určite tam nebudú nijaké fotomodelky. Budú tam ženy, ktoré sa o svoju slávu aj pričinili.
Babetka zbiera informácie o chemičkách, fyzičkách, hvezdárkach, archeologičkách, letkyniach. Našla dokonca prvú slovenskú pilotku.
Ľudmila Šapošniková–Aujeská. Narodila sa v roku 1906 a zomrela v roku 1985. V roku 1930 zložila pilotnú skúšku a odvtedy lietala až do začiatku druhej svetovej vojny.
Babetka lieta na internete a cíti sa, ako keby lietala v lietadle a pozorovala terén pod sebou. Toľko nových vecí.
Hvezdárka Caroline Herschelová žila v rokoch 1750 – 1848. Objavila asi osem komét a nejaké hmloviny. Bola sestrou hvezdára Williama Herschela, pre ktorého najprv len brúsila zrkadlá. Ako dievča nemohla mať dostatočné vzdelanie. Nevydala sa, lebo v detstve prekonala týfus a prestala rásť. No brat ju podporoval a stala sa svetoznámou hvezdárkou.
Prečítajte si, čo nám v rozhovore pre Kalendárku o sebe Caroline prezradila:
To je dlhá história. Môj otec Isaak Herschel pracoval aj ako záhradník, aby uživil rodinu. Bolo nás šesť detí. No bol aj veľmi nadaným hudobníkom. Vďaka svojmu majstrovstvu sa dostal k dobrej pozícii ako kapelník v pruskej armáde. Nás všetky deti podporoval v štúdiu matematiky, francúzštiny a hudby.
Pri chlapcoch jej to nevadilo. Ale pokiaľ išlo o mňa, hnevala sa na otca, že ma zamestnáva „takými zbytočnosťami“. Chcela, aby sa zo mňa stala pracovitá žena v domácnosti. No otec ma aj tak potajomky podporoval v štúdiu.
Život plynul a osud sa zvrtol, keď som v desiatich rokoch dostala týfus. Prekonala som ho, ale prestala som rásť. Nemala som viac ako 130 centimetrov. Zostala som maličká. Otec mi poradil, aby som sa nikdy nevydala a radšej žila ako stará dievka. Bál sa, že sa nikdy nebudem nikomu páčiť natoľko, aby sa so mnou chcel oženiť.
Nie, nevydala som sa. Neviem, či preto, že som zostala taká maličká, alebo preto, že som už o vydaji ani nikdy nerozmýšľala. Ale mala som veľa priateľov. Dokonca aj obdivovateľov, niekedy mi to bolo až smiešne. Keď som nad tým neskôr rozmýšľala, prišla som na to, že ako vydatá by som sotva mohla žiť taký zaujímavý život.
Babetka pozerala v televízii hitparádu. V jednej pesničke sa spievalo: Nemusíš byť myškou, keď môžeš byť misskou. K pesničke bol nahraný videoklip a v ňom vystupovalo dievča — raz ako myška (v okuliaroch) a raz ako misska (veľmi sa podobala na bábiku Barbie). Babetka si uvedomila, že má myšky rada. A nielen tie živé. Má rada myš, ktorá jej pomáha ovládať počítač.
Dievčatá sa myši boja len vtedy, keď im ich mamy povedia, že sa patrí, aby sa správne dievča bálo myši, aby pri pohľade na niečo, čo sa rýchlo hýbe po dlážke, vyskočili na stôl aj v topánkach, hoci inak sa vôbec nehodí, aby dievča vyskakovalo na stôl a ešte v topánkach. Dievča môže vyskočiť na stôl len vtedy, keď je nablízku myš. Nielenže môže, musí — ak je slušne vychované. A potom, keď už na ten stôl vyskočí, tak si z neho - dievčaťa — budú všetci robiť vtipy. Kreslené aj hovorené. Takže myši sú na svete preto, aby dievčatá pri pohľade na ne vyskakovali na stôl, lebo inak by sa svet nemal na čom smiať.
Babetka sa nijakej myši nikdy nebála. Zato obaja jej bratia sa myši veľmi báli. Tak už to na svete chodí. Niekto sa bojí a niekto nie. Normálna vec.
Babetka mala dokonca myšky celkom rada. Nejaký čas mala v sklenej nádobe dve biele myšky. A keď im slovenčinárka povedala, aby cez víkend vymysleli nejakú rozprávku, Babetka sa rozhodla, že v rozprávke, ktorú vymyslí ona, sa nebude nikto vydávať. A tak vymyslela rozprávku omyške, ktorá vyliezla zo sklenej nádobky, lebo nemohla spať. Takže. Bola raz jedna myš. Bola to drzá myš. Myš vyliezla na stôl a začala šarapatiť. Všade bolo ticho. Behala po stole, hľadala, čo by uchytila pod zub. Niečo ako Jerry, ktorého akurát náhodou nenaháňa nijaký kocúr Tom. Babetka sa na ten hluk prebudila, a čo nevidí, myš na stole. Najprv sa chcela zmeniť na mačku a myš chytiť. Ale potom jej zišlo na um čosi lepšie. Zmenila myš bielu obyčajnú na myš počítačovú. Myš prestala vystrájať a ešte sa aj stala užitočnou. Správne dievča sa myši nebojí. Správne dievča sa chopí myši, skrotí si ju a zmení ju na svoju pomocníčku.
Babetka ďalej pátrala na internete. Hľadala dievčatá, ktoré sa neboja myši a ktoré nemusia byť za každú cenu misskami. Bolo ich dosť, no nielen to. Našla stopu: vynálezkyňami počítača boli ženy. Išla po tej stope a stopa ju doviedla k Ade Byronovej, známej aj ako lady Lovelaceová. Narodila sa v roku 1815, zomrela vo veku 36 rokov, rovnako ako aj jej otec — básnik lord Byron. Ada nežila so svojím otcom, ale s matkou, ktorá niekoľko týždňov po narodení dcéry Ady požiadala o odlúčenie od manžela. Matka viedla Adu k prírodným vedám. Keď mala Ada devätnásť rokov, zoznámila sa so slávnym konštruktérom počítacieho stroja Charlesom Babbageom. Babbage domýšľal stroj ďalej a pýtal sa, čo by sa stalo, ak by stroj vedel nielen predvídať, ale na základe tejto prezieravosti aj robiť rôzne úkony. Adu tieto myšlienky veľmi oslovili. Neskôr, už ako lady Lovelaceová, matka troch detí, si s Babbageom dopisovala a jej listy sú plné fantazírovania o novom stroji, ktorý bude môcť napríklad aj komponovať hudbu, na ktorom sa bude dať robiť grafika a ktorý sa bude využívať na praktické účely i na vedecké ciele. Ada Lovelaceová navrhla Babbageovi spôsob, ako pracovať s počítacím strojom s číslami. Tento plán počítania sa dnes dá hodnotiť ako prvý „komputerový program“. Na počesť Ady Byronovej–Lovelaceovej bol pomenovaný jeden softvérový jazyk a na jej počesť sa udeľuje cena počítačovým expertkám.
Grace Murrayová Hopperová, programátorka, ktorá vytvorila základ komputerového softvéru. Vytvorila počítačový jazyk nazvaný COBOL, ktorý sa dodnes používa a ktorý pomohol v lepšom využívaní počítača pre vedcov a iných odborníkov. Vytvorila celý počítačový systém pre námorníctvo Spojených štátov amerických. Stala sa prvou admirálkou. Raz, keď sa nejaký počítač zasekol, si všimla, že v jeho vnútri je veľká moľa. Vytiahla ju pinzetou a povedala: Je tam chrobák. Odvtedy sa anglické slovo „bug“ používa na označenie počítačových problémov.
Programátorky, ktoré počas druhej svetovej vojny pracovali v USA na počítačovom systéme ENIAC: Marlyn Meltzerová, Kay McNultyová, Betty Snyderová, Ruth Lichtermanová, Frances Bilasová, Jean Bartiková a mnohé ďalšie.
Spýtali sme sa Marlyn Meltzerovej pre Kalendárku:
Jednou z prvých osôb, ktoré vôbec začali rozmýšľať spôsobom, ktorý viedol k vytvoreniu počítača, bola Augusta Ada Byronová–Lovelaceová, dcéra slávneho básnika. Bola vynikajúcou matematičkou a už v prvej polovici 19. storočia rozvinula základné myšlienky programovania.
Bolo to v roku 1942. Spojenci boli obkľúčení na každom štvorcovom metri sveta a americká armáda musela riešiť špecifický problém — trajektórie. Aby delostrelci zasiahli cieľ, potrebovali zvláštne strelecké tabuľky s údajmi o každej premennej. Keďže mnohí muži, ktorí mohli vykonávať túto prácu, sa museli podieľať na bojových aktivitách, armáda začala najímať ženy matematičky. Mňa najali, lebo som vedela pracovať so sčítacím strojom. Ale boli tam mnohé iné ženy.
Jednou z prvých bola Kay McNultyová. Mala vtedy dvadsaťjeden rokov. Ďalšou bola Betty Snyderová, ktorej starý otec aj otec boli matematici a ona bola pevne rozhodnutá kráčať v ich šľapajach. Paradoxom bolo, že jej v prvom ročníku na univerzite v Pennsylvánii profesor povedal, že by mala radšej zostať doma a vychovávať deti.
Oficiálne bol ENIAC predstavený 14. februára 1946. Bola to veľká slávnosť. Pred očami tlače a za vyhrávania vojenskej dychovky sme my programátorky vkladali do tabulátora dierne štítky. V priebehu dvadsiatich minút prístroj vychrlil hárok plný výpočtov. Nasledujúci deň sa o tom písalo v celej krajine. ENIAC prekonal všetky dovtedy známe počítacie prístroje. Za niekoľko hodín či minút vypočítal to, čo by jednému človeku mohlo trvať aj celý život. Matematici a vedci sa zrazu mohli zaoberať úplne novým typom problémov: od výpočtov vzdušného prúdenia až po rozbušku vodíkovej bomby.
Ja nie. Vydala som sa, prestala som pracovať a neskôr som manželovi pomáhala viesť zubnú ambulanciu. Lichtermanová, Bilasová a McNultyová pomáhali školiť novú generáciu programátorov. Neskôr sa tiež vydali. McNultyová si vzala Mauchlyho, spolutvorcu ENIAC–u, ale ani ona, ani Lichtermanová, ani Bilasová sa už k práci programátoriek nevrátili. Vydajom si zmenili mená, stratili sa. Jean Bartiková a Betty Snyderová sa tiež vydali, napriek tomu naďalej zostali v počítačovom svete. Betty Snyderová, neskôr známa pod menom Holbertonová, dostala v roku 1997 každoročne udeľovanú cenu pomenovanú po Auguste Ade Byronovej–Lovelaceovej. Práve jej kedysi profesor povedal, že by mala radšej vychovávať deti. Bartiková pracovala na nových typoch počítačov, potom v roku 1951 odišla, aby sa venovala výchove detí, a do práce sa znovu vrátila v roku 1967.
aj programátorku Jean Bartikovú:
Pracovala som ďalej na ENIAC–u a pomohla som ho pretvoriť na prístroj s programom uloženým v pamäti počítača. Potom som sa pripojila k spoločnosti Eckert–Mauchly a pomohla som programovať BINAC. To bol už vlastne predchodca moderných počítačov na všeobecné využitie, teda UNIVAC–u I.
Nie. V roku 1951 som prácu prerušila. Bola som doma s deťmi. Na plný úväzok som sa do práce vrátila až v roku 1967. Deväť rokov som sa venovala vydavateľskej činnosti. Sledovali sme najnovší technologický vývoj. Potom som sa stala marketingovou manažérkou pre rôzne spoločnosti, napríklad aj Systems Engineering Laboratories. Riadila som tam marketing minipočítačov.
Vôbec nie. Môj návrat vôbec neprebiehal tak hladko, ako by sa mohlo zdať. Keď som v roku 1978 pracovala v spoločnosti Honeywell, povedali mi, že som príliš agresívna, výrečná a neobratná v styku s ľuďmi.
No, s mojou povahou by som to nedotiahla bohvieako vysoko ani ak by som bola muž. Ale pravdou je, že ako žena som to mala ešte ťažšie. Od ženy každý očakáva ústretovosť a že bude so všetkými súhlasiť... Lenže keby som so všetkými súhlasila, tak by možno na svete nebol počítač.
Babetka pokračovala v zostavovaní svojej encyklopédie. Niekto zbiera známky, niekto nálepky. Niekto má album hercov, herečiek, spevákov a speváčok. Babetka mala album vedkýň, spisovateliek, maliarok, skladateliek. Album — encyklopédia sa rozrastal.
Babetkina kamarátka Hanka má herbár. Sušené, vylisované kvety. Sú krásne, a niektoré aj veľmi zvláštne voňajú. Hanku fascinujú aj chrobáky, motýle a iná háveď. Aj tie by chcela zbierať. No zbierať mŕtve chrobáky je náročné. Kde už človek nájde mŕtveho chrobáka? Väčšinou sa v prírode neuchovajú. A zabíjať ich, to sa Hanke aj Babetke zdá kruté. Veď to aj je ukrutné. V prírodopisnom múzeu videli motýle prišpendlené v rámoch a mŕtvolky chrobákov, naaranžované pod sklom. Hanke sa veľmi páčilo, že Babetka má svoju encyklopédiu vedkýň a umelkýň, a bola zvedavá, či je v nej aj hmyzovedkyňa, čiže entomologička. Strašné slovo, ale dá sa naň zvyknúť. Babetka musela priznať, že nikto taký v jej encyklopédii nie je, a tak začala hľadať. A našla.
Narodila sa a žila v Nemecku v rokoch 1647–1717. Bola maliarkou a prírodovedkyňou. Maľovala a písala knihy o rastlinách a o hmyze. Maria Sibylla Merianová už ako malé dievčatko veľmi rada študovala hmyz. K tejto záľube ju priviedol jej nevlastný otec, ktorý maľoval kvety a hmyz. Od neho sa Maria naučila maľovať. Maľovala vodovými aj olejovými farbami, maľovala vtáky, hmyz, pavúky, húsenice, mravce. Ako dospelá, no ešte mladá žena napísala niekoľko kníh o hmyze. Jej ilustrácie boli také presné, že ich vedci používali pri svojej práci. Maria sa vydala, no to nebol šťastný koniec jej života. Po dvadsiatich rokoch manželstva sa so svojím mužom rozviedla a vo veku 52 rokov sa s jednou zo svojich dvoch dcér vybrala do severnej časti Južnej Ameriky. Tam žili na savanách Surinamu. Maria maľovala vtáky, hmyz a kvety. Veľmi sa zaujímala o životné cykly hmyzu. Jednotlivé druhy hmyzu starostlivo pozorovala a potom maľovala štádiá ich vývinu. Po návrate do Európy žila v Amsterdame. Je po nej pomenovaných šesť rastlín, deväť motýľov a dva chrobáky.
