Z povahy hierarchicky štruktúrovanej patriarchálnej spoločnosti vyplýva, že má tendenciu kontrolovať a ovládať svojich členov a členky. Účinným nástrojom kontroly — a zastrašovania — ženy je tlak spoločnosti na matku, aby „volila“ medzi materstvom a svojím osobným rozvojom, profesionálnymi ambíciami. Táto „dilema“ je dvojnásobnou pascou: po prvé, vtláča ženu do znevýhodneného postavenia (hoci predstava, že žena „samozrejme“ a ako jediná sa bude celé dlhé roky o dieťa či deti starať, pričom partner jej bude v najlepšom prípade „pomáhať“, je pre dnešný spôsob života neudržateľná), po druhé, táto dilema je zavádzajúca. Stavia totiž otázku jednoznačne a adresuje ju takisto jednoznačne. Je to žena, ktorá sa má — musí — rozhodnúť, či chce dieťa, alebo sa chce profesionálne sebarealizovať, resp. ekonomicky zabezpečiť. Bolo by spravodlivejšie — a z dlhodobého hľadiska aj perspektívnejšie a primeranejšie — postaviť otázku v tom zmysle, ako môžu v dnešnom svete ľudia dosiahnuť zladenie túžby po potomkoch so svojimi individuálnymi plánmi a záujmami. Ak by sa otázka postavila takto, ukázalo by sa, že spoločnosť síce s obľubou vyhlasuje deti za budúcnosť a nenahraditeľnú hodnotu, ale svojou štruktúrou len veľmi málo pomáha tieto hodnoty pestovať a rozvíjať.
Reálne podmienky dnešného života postupne nahlodávajú rigidné predstavy o rodových rolách. Tento proces prebieha „zhora“, v podobe novej, pružnejšej legislatívy, aj „zdola“, vytváraním nových foriem spolužitia. Pravda, modely nového spôsobu spolužitia partnerov a detí treba ešte len vytvárať — a to je ťažké, lebo vzorov je málo, ale je to aj zábavné a tvorivé — a nevyhnutné. Novým životným obsahom môžu totiž zodpovedať len nové formy partnerstva a inštitúcií.