Náš život, naše telo, naše konanie tak naberajú novú dimenziu — prostredníctvom technológií vstupujú do kyberpriestoru a svojou aktivitou ho vlastne utvárajú. Čo znamená toto na prvý pohľad ezoterické slovo? Na scénu ho niekedy okolo roku 1984 uviedol kyberpunkový spisovateľ William Gibson ako „zdieľanú halucináciu... grafickú reprezentáciu dát abstrahovaných zo všetkých bánk všetkých počítačov ľudského systému“ (Gibson 1992, s. 46–47). Hoci ho vo svojom románe Neuromancer zasadil do neutešenej predstavy dystópie, rozvráteného sveta pod nadvládou korporácií a rozpadajúcej sa mestskej civilizácie, pojem kyberpriestoru časom získal širší význam digitálne, elektronicky utváranej a prenášanej „skutočnosti“. Takto sa kyberpriestor netýka už len budúcnosti opisovanej v kyberpunkových románoch, ale aj bežného sveta, v ktorom žijeme. Môžeme sa doň dostať prostredníctvom rozhraní (obrazovka počítača, klávesnica, myš atď.), ale nedá
sa povedať, že by reálne, fyzicky niekde existoval. Súhrnne ako kyberpriestor môžeme teda označovať virtuálne existujúce priestory; najčastejšie sú to elektronické (informačné aj telekomunikačné) siete, konkrétne aj internet, ktorý väčšina používateľov pozná ako World Wide Web — sieť hypertextových dokumentov prezerateľných prostredníctvom internetových prehliadačov (Internet Explorer, Netscape Navigator, Opera). (Benedikt 2001.)
Ak teda chceme skúmať rodový charakter kyberpriestoru a samotnej počítačovej kultúry, môžeme tak urobiť z viacerých aspektov: pozrieť sa na webové stránky, na rôzne druhy programov, teda softvéru, a môžeme sa sústrediť na používateľky a používateľov, tvorkyne a tvorcov týchto typov prezentácií a sledovať, ako sa pritom uplatňujú rodové stereotypy — či sa naďalej utvrdzujú, alebo účinne podrývajú.