Nezodpovedný prístup k vlastnej sexualite je iba jedným z mnohých negatívnych dôsledkov stereotypov a mýtov týkajúcich sa mužskej a ženskej sexuality. Prepojenie násilia a sexuality je nesmierne silné. V spojení s vierou, že ženská sexualita je „neprebudená“, že muž má byť iniciatívny, ako aj spochybňovanie schopnosti žien rozhodovať o svojom konaní (bradatý vtip o tom, že „keď žena povie nie, myslí možno, keď povie možno, myslí áno a keď povie áno, nie je to žena, ale pobehlica“) a, samozrejme, s mýtmi o neovládateľnosti mužského sexuálneho vzrušenia môže vzniknúť jedine široký priestor pre existenciu, akceptáciu alebo zľahčovanie znásilnenia a pre sexuálne zneužívanie žien. Stereotypy v sexuálnom správaní poskytujú ospravedlnenie znásilnenia, zľahčujú ujmu obetí, a tým ich druhotne viktimizujú. Akékoľvek tvrdenie o „spoluvine“ obetí sexualizovaných trestných činov je neprípustné. Z hľadiska sexualizovaného násilia je jedným z najnebezpečnejších stereotypov presvedčenie o pasivite žien, teda očakávanie, že dievčatá/ženy nebudú v sexuálnom správaní aktívne, naopak, že budú „prijímateľkami“ mužskej aktivity. Ak tento húževnatý stereotyp spojíme s rovnako húževnatým klišé o tom, že keď žena/dievča hovorí „nie“, myslí „áno“, máme pred sebou nebezpečný scenár, ktorý sa ľahko môže skončiť násilím na žene/dievčati.
