ruzovyamodrysvet.sk

Dokážu ženy riadiť autobus? Určite áno. Napriek tomu ich za volantom tohto dopravného prostriedku nevidíme často. No ak ste mali šťastie, určite ste sa už so ženou vodičkou autobusom viezli. Ale možno ste to ani nezbadali.

Veď medzi tým, či autobus šoféruje muž, alebo žena, nie je žiaden rozdiel. Miroslave Rajniakovej z Podhoria pri Žiline sa splnil sen. Stala sa vodičkou autobusu. Je to prvá žena vodička, ktorou sa môže popýšiť žilinská SAD. Ak cestujete bratislavskou mestskou dopravou, na ženy riadiace električky ste už zvyknutí a zopár žien už niekoľko rokov šoféruje aj autobus. No je ich málo. Hoci v Dopravnom podniku hlavného mesta Bratislavy pracuje takmer 800 vodičov, z toho žien - vodičiek autobusov je iba 8. "Bývalo to rôzne, niekedy možno bolo o štyri ženy viac," vraví Eva Svitková, ktorá má ako dlhoročná pracovníčka personálneho oddelenia dopravného podniku prehľad. Navyše, už asi tridsať rokov sama jazdí na autobusoch, na vedľajší úväzok. Začala v roku 1976, ešte v BEÚS-e - teda v Bratislavskej elektrickej účastninnej spoločnosti. "Bola tu vtedy iba jedna vodička. Potom som začala jazdiť ja. Ženy začali potroche pribúdať."

Vedúci, podpíšte mi prihlášku?
Šoférom autobusu boli aj jej otec a brat. Pani Eva si najprv urobila vodičák na nákladné auto, potom jazdila na električke. Predtým to už skúšala na traktore, na motorke a v podniku začínala ako vodička električky. No lákal ju autobus. A tak zašla za vedúcim: "Vedúci, podpíšete mi prihlášku do kurzu?"

Jazdenie na autobuse sa jej skrátka páči. Okrem toho, pred rokmi s dvomi malými deťmi ovdovela a peniaze sa jej zišli. Deti putovali od jednej švagrinej k druhej, len aby si mohla jazdením privyrobiť. Nešťastie ju akoby prenasledovalo, nehoda ju pripravila aj o druhého životného partnera a prvého syna. Tentoraz zostala sama s dvaapolročným chlapčekom. Spomína, ako nastúpila po materskej do práce a keď prišla do služby vystriedať staršieho kolegu, nepoznal ju. "Hovorím mu: "Dobrý deň, ja som vás prišla vystriedať." A on že: "To nemyslíte vážne! Ja vás za volant nepustím." Zatelefonoval výpravcovi, kto ho má striedať. Až keď mu povedali, že pani Svitková, potom mi zveril autobus."

Ženy mali zákaz
Za bývalého režimu dokonca v istom období existoval zoznam prác zakázaných ženám. "Odrazu sa v ňom objavila aj vodička autobusu," spomína Eva Svitková. "Naše baby autobusárky sa do toho pustili, začali vybavovať na ministerstve, na odboroch, aby to z toho zoznamu zmizlo. Darmo sme hovorili, že nám sa tá práca nezdá až taká namáhavá. Potom bola výnimka, že môžme jazdiť len na krátkych autobusoch. Našťastie sa ten zákaz zrušil."

Medzi bratislavskými vodičkami autobusov sú skôr zrelšie ženy, ktoré túto prácu robia veľa rokov. "Mali sme tu jednu mladú brigádničku, také drobné žieňatko. Robila to asi rok, nestíhala, bola sama s dvomi deťmi." Podľa Evy Svitkovej riadenie autobusu nie je ťažšie ako šoférovanie osobného auta. "Teda podľa toho, aké auto človek má. Keď som si sadla do svojej Felície, bez posilňovača riadenia, šoférovala sa mi ťažšie ako autobus." Pani Eva si jazdením cez víkendy dodnes finančne prilepšuje. Jazdí napríklad do Čunova. "Tam je pre autobusy hrozná cesta. Povrch je dobrý, ale je veľmi úzka. No poznáme miesta, kde sa dá uhnúť, tak si počkáme." Na dĺžku autobusu si treba zvyknúť. "Musíte vedieť, kedy a ako točiť. Na dlhom autobuse sa mi dokonca robí lepšie ako na krátkom. Vôbec tam nemáte hluk v kabíne."

Baví ma jazdenie
Helenu Kiripolskú pritiahol za volant autobusu bývalý manžel. "Bývali sme na odľahlom mieste, pri troch deťoch som skrátka vodičák potrebovala. Odjazdila som si na aute dosť," vraví. "Manžel robil v "SAD-ke" a chcel prejsť do "beusu". Ale dal si podmienku, že musím ísť aj ja. Vravím mu: Keď si myslíš, že na to mám, tak dobre. Povedal mi, že to spravím ľavou zadnou. Verila som si síce, ale potrebujete ešte niekoho, kto by vás utvrdil v tom, že na to máte. Jazdím už od roku 1978." Riadiť autobus vraj nie je ťažké, len na to musíte mať. "Nesiete za všetkých zodpovednosť. Čím som staršia, tým je to horšie. Dá to zabrať. Premávka je dnes oveľa hustejšia. Našťastie, deti už mám veľké." Kolegovia sú vraj féroví chlapi, obdivujú, že sa ich kolegyne na to vôbec dali. "Koľkokrát vravia, že robím viac ako hociktorý chlap. Lebo mňa to vždy bavilo." Helena Kripolská si zaspomína, ako kedysi ich vedúci sníval o tom, že zriadi čisto ženskú linku. "Mala to byť dvadsaťtrojka, ktorá jazdila z hlavnej stanice na Šafárikovo námestie. Lenže potom sa to akosi rozutekalo, na materskú a inde. A už bolo po ženskej linke."

Aj Jana Beňová už najazdila pekných pár kilometrov. "Predtým som jazdila veľa na aute, dokonca aj na traktore. No lepšie ako v aute sa cítim v autobuse. Baví ma to," vysvetľuje, prečo sa pred rokmi stala vodičkou z povolania. Niektorí cestujúci vraj trocha pozerajú, že šoféruje žena, ale za tie roky si už zvykli. "Je to dosť mužská robota. Každá žena si netrúfne ani na osobné auto, nieto ešte na autobus," vraví Jana Beňová. "Ja by som jazdila aj na kamióne. Ale čo už, roky utekajú."

Viem držať volant
"Manžel bol vodičom autobusu, keď sme sa zoznámili," spomína Jana Štibraná. V roku 1983 som nastúpila do dopravného podniku a voľné bolo iba miesto revízorky cestovných lístkov. "Prijala som to. Chcela som si totiž urobiť vodičský preukaz, čo zamestnanci dopravného podniku mohli zadarmo. A o rok som už jazdila na autobusoch."

Zo začiatku videla v očiach chlapov nedôveru. "Mysleli si: ženská. Dokonca som počula také reči, že - radšej sa venuj vareche. No mala som od muža dosť tvrdú drezúru, naučil ma dobre jazdiť. Dokonca, keď som videla, že kolega nevedel vojsť do dielne alebo mu vozidlo spadlo do kanála, povedala som: Keď máš v sobotu čas, príď na parkovisko, ja ťa to naučím. Vždy som chlapom ukázala, že aj keď som žena, tak viem volant držať. Cúvala som aj na rampu, kde sa umývali vozy, a to s klbákmi, lebo ja väčšinou jazdím s nimi, teda s kĺbovými ikarusmi. Umyvárka na Trnávke bola kedysi úzka, aj chlapi tam často rozbili zrkadlá alebo sa zakliesnili medzi kefy. Tak som im ukázala, že aj žena to vie."

Jana Štibraná si tiež spomína, ako ich kedysi páni z odborov chceli odbremeniť od ťažkej práce. "Mysleli si, že nás treba ochraňovať ako zvieratká v TANAP-e. Rozprávali, ako naše maternice trpia, lebo musíme mačkať pedále. Jednému funkcionárovi som povedala, že keď chcú chrániť ženy, tak nech vybavia nejakú službu, ktorá za nás odnesie ťažké nákupy do bytu. Alebo ranné naháňačky s deťmi do škôlky - od toho nech odbremenia ženy, a nie od roboty, ktorú chcú robiť." Janu Štibranú neskôr manžel nahovoril na taxík, takže teraz spolu taxikárčia. No brigánicky jazdí na autobusoch dodnes.

Existujú aj fyzicky slabí muži
V Prahe možno vídať ženy za volantom električiek či autobusov častejšie. "Vídam ich dosť veľa," vraví Michaela Marksová-Tominová, exriaditeľka spoločnosti Gender studies a riaditeľka Asociácie pre rovné príležitosti. "Vždy vravím, že existujú fyzicky slabí muži, aj fyzicky silné ženy. Mali by sa vyberať takí ľudia, ktorí robiť chcú a zároveň robotu zvládnu - bez ohľadu na pohlavie. Chápem však, že pokiaľ sa nejaké zamestnanie považuje za mužské, tak sa doň mnohé ženy radšej nehlásia. To sa však podľa môjho názoru bude meniť. Vraj pribúda žien i medzi vodičkami kamiónov."

Na to, že neexistuje "mužská" a "ženská" práca upozorňuje aj kampaň v rámci projektu Ružový a modrý svet. "Pri výbere profesie si vyberáme aj podľa toho, čo sa od nás očakáva, aké vzory vidíme okolo seba, v čom si dôverujeme," vraví feministka Jana Cviková. "Napokon, už fakt, že je len jedno percento vodičiek z povolania, o niečom svedčí, veď v súkromí už na Slovensku šoféruje oveľa viac žien. V takej Saudskej Arábii donedávna nesmeli ženy šoférovať vôbec, a teraz môžu len v sprievode muža. Určite nejde o to, aby sa muži a ženy v profesiách vymenili, ale o to, aby využívali svoje individuálne danosti a záujmy. A aby sa automaticky neznižoval status práce s jej prisúdením ženám a nezvyšoval s jej prisúdením mužom. A aby bol svet pestrejší než ružový a modrý."

In: SME 26. 4. 2008