Simone de Beauvoirová
Nerodíme sa ako ženy? Ani ako muži? Naozaj? Veď to prvé, čo sa po narodení bábätka dozvedáme, je pomenovanie jeho pohlavia. Áno, slová „je to chlapček“ či „je to dievčatko“ sú konštatovaním biologickej skutočnosti, o ktorej zväčša niet pochýb. To však ani zďaleka nie je všetko. Verdikt „chlapček“ alebo „dievčatko“ sa netýka len biologických daností, ale rozhoduje aj o tom, akým smerom sa bude uberať sociálny vývin bábätka ako dievčatka a ženy či ako chlapčeka a muža. Na jednej strane hovorí o biologickom pohlaví (angl. sex) a na druhej strane o sociálnej role (angl. gender), pre ktorú sa v slovenčine zaužívalo označenie rod.
Tak teda chlapček, alebo dievčatko? Janko, alebo Marienka? Dominik, alebo Dominika? Kim, alebo Kim? Krásny deň, alebo Sediaci bizón? Popolvár, alebo Popoluška?
Dieťa dostáva meno, aby sa vo svojom svete nestratilo, aby sa stalo súčasťou spoločenstva ľudí, aby ho mohli oslovovať a aby mohlo pomenovať samo seba. No nie je meno ako meno: Vo väčšine kultúr meno jasne signalizuje priradenie svojho nositeľa či nositeľky k jednému z dvoch pohlaví, a stáva sa tak dôležitou súčasťou rodovo špecifickej socializácie. Dieťa nedostáva hocijaké meno, ale meno, ktoré jasne odkazuje na jeho pohlavie. V rôznych kultúrach platia rôzne pravidlá čítania mien ako ženských či mužských. Meno je zložitý kultúrny konštrukt a ako také má blízko ku kultúrnemu pohlaviu, rodu. Spôsob pomenovávania upravuje v našej kultúre aj právo. Platné právne predpisy vyžadujú zhodu pohlavia a rodu a vychádzajú z jednoznačnosti pohlavia (čo, mimochodom, u malého percenta detí nie je jednoznačne biologicky dané, ale ich rodičia musia napriek tomu rozhodnúť: chlapček, alebo dievčatko).
Zdá sa, že spoločnosť, v ktorej žijeme, potrebuje na svoje zabehané fungovanie jednoznačné odlíšenie dvoch pohlaví, a vedomými (napr. právo) i nevedomými (napr. rozprávky) mechanizmami udržiava aj sociálne odlíšenie ženskosti a mužskosti. Toto odlíšenie sa zdôvodňuje úlohou žien a mužov v procese reprodukcie, pričom sa netýka len biologických predpokladov, ale z rozdielnych biologických funkcií, resp. možností ženského a mužského tela vyvodzuje ďalšie záväzné rozdiely týkajúce sa spôsobu života, vlastností, výzoru a správania. Definovanie roly ženy a muža i deľby práce medzi nimi sa aj v súčasnosti v princípe odvíja z chápania tehotenstva a pôrodu ako jediného životného predurčenia ženy. Vo väčšine oblastí nášho života napriek zmeneným sociálnym podmienkam reprodukcie prevažuje diferenciácia pohlaví, značné polarizovanie záujmov, činností a osobností muža a ženy, čo však v žiadnom prípade neznamená, že práve toto je „prirodzené“. Vzťah žien a mužov, založený predovšetkým na konkrétnych — premenlivých — normách rodovej roly, sa v rôznych spoločenstvách a v rôznych obdobiach líši; nie je „prirodzený“, je historicky a sociálne, v širšom zmysle kultúrne podmienený.
Rétoriku rovnosti žien a mužov poznáme v jej minulom, socialistickom, i súčasnom, európskom variante. Máme skúsenosti s premenami vzťahu rodov vo verejnej a súkromnej sfére, ale aj so zabetónovanými predsudkami o nemennej ženskosti a mužskosti. Skade sa berie tento rozpor a na čo slúži?
Môžeme argumentovať tradíciou, prírodou či prirodzeným poriadkom sveta, a potvrdiť tak dominanciu „mužskej“ optiky1 stavajúcej na samozrejmosti existujúcich mocenských pomerov — či správnejšie nepomerov — a uveriť v ich nemennosť. Alebo sa kriticky pozrieme na aktuálne konštrukty mužskosti a ženskosti, na úlohu rodovo špecifickej socializácie mužov a žien pri udržiavaní a potvrdzovaní nerovnosti v našej spoločnosti — a otvoríme priestor zmenám, ktoré môžeme účinne naštartovať práve v škole.
Presvedčenie, že odlišnosť ženskej a mužskej roly prirodzene vyplýva z biologickej odlišnosti ženy a muža, je jedným z najstabilnejších pilierov fungovania našej kultúry. Má veľkú moc. Ignoruje všetko, čo ho podrýva — historické, sociologické či psychologické fakty —, a popiera dokonca aj našu vlastnú skúsenosť2. Naše okolie nás prostredníctvom stereotypov denne presviedča o „pravdivosti“ výroku o silnom a slabom pohlaví, ktorý má asi takú platnosť ako tvrdenie, že ženy nosia sukne a muži nohavice. V dôsledku presvedčenia o prirodzenej odlišnosti nezriedka zabúdame na to, čo majú ženy a muži ako ľudia spoločné, na to, čo ich spája. A hoci biologické pohlavie nie je úplne odlučiteľné od kultúrneho a rodové stereotypy sa „lepia“ na biologické pohlavie, je variabilita žien a mužov v rámci ich pohlavia/rodu výraznejšia než odlišnosť žien a mužov ako skupín.
Diferenciácia pohlaví a rodov sa významne podieľa na usporiadaní vzťahu žien a mužov v spoločnosti najmä tým, že pod zámienkou prirodzenosti toto usporiadanie legitimizuje. Nespochybniteľnou platnosťou prírodného zákona ospravedlňuje nespravodlivú deľbu práce medzi ženami a mužmi, v ktorej ženám pripadá väčšia časť neplatenej a horšie platenej práce, i nerovné rozdelenie moci medzi ženami a mužmi, moci rozhodovať o sebe a svete okolo seba.
Viera v to, že existuje akási všeobecne platná, správna „mužskosť“ a „ženskosť“, vtesnáva ženy a mužov do korzetovo predurčených rolí, ktoré nezodpovedajú skutočným potrebám partnerstva a spolupráce medzi ľuďmi v spoločnosti a nerešpektujú individualitu žien a mužov ako jedinečných ľudských bytostí. A tak bývajú slová „chlapček“ či „dievčatko“ v našej spoločnosti veľmi často ortieľom, ktorý bábätku nalinkuje koľaje vedúce do ružového, alebo modrého sveta.
Ideológiu neoblomnej predurčenosti ženskej a mužskej roly spochybňovali kriticky mysliace ženy a muži už v 18. a 19. storočí. Terčom kritiky Mary Wollstonecraftovej, Olympe de Gougesovej, Stuarta Milla, sufražetiek, Rosy Mayrederovej, Eleny Maróthy-Šoltésovej a ďalších bola predovšetkým „prirodzená“ povaha ženy, ktorá mala ženám brániť v prístupe k vzdelaniu a k volebnému právu. Prvá vlna feminizmu v 19. storočí a začiatkom 20. storočia sa sústredila predovšetkým na získanie volebného práva pre ženy.
Volebné právo žien dnes považujeme za samozrejmé a už sa nezamýšľame nad otázkou, či nie je „neženské“ a či jeho uplatňovanie, vyžadujúce samostatné rozhodovanie, vážne nenarúša zdravie a morálku žien (veď napokon i dnešná definícia pravej ženskosti predpokladá, že žena „nevie, čo chce“, „pýta sa iných, nechá si poradiť“, „je nesamostatná“). Presnejšie — nezamýšľame sa nad takouto otázkou v prípade aktívneho volebného práva, ale predpisovú „ženskosť“ političky často bez váhania komentujeme podľa katalógu stereotypných atribútov ženskosti.
Prvou krajinou, v ktorej ženy roku 1893 získali volebné právo, bol Nový Zéland. V Československu mali ženy volebné právo od roku 1919, vo Francúzsku až od roku 1944. Ilúzia, že volebné právo zabezpečí rovnoprávnosť žien a mužov, sa rýchlo rozplynula. Francúzska spisovateľka a filozofka Simone de Beauvoirová vo svojom obrazoboreckom diele Druhé pohlavie (v origináli vyšlo roku 1949, v slovenskom preklade 1969) skúmala hlbšie korene podriadeného postavenia žien z hľadiska konkrétnych vzťahov v rodine a výchovných prístupov k dievčatám a chlapcom, ako aj z hľadiska odovzdávania tradície a poznania v spoločnosti ako celku. Formovanie „žensky“ pasívnej ženy („nebuď ako chlapčisko“, „nezamaž si šatočky“, „buď pekné/dobré dievčatko“) a „mužsky“ aktívneho muža („chlapi neplačú“, „buď chlap“, „bojuj s drakom“) prebieha neustále na viacerých rovinách: V rozprávkach sa napríklad žena dozvie, „že na to, aby mohla byť šťastná, musí byť milovaná, aby bola milovaná, musí čakať na lásku“ (Beauvoirová in: Aspekt 1/2000). Rozprávky, príbehy a ľudové piesne sú plné Šípkových Ruženiek, Popolušiek, Pastorkýň, žien, ktoré dávajú, ustupujú, čakajú a trpia. „V piesňach a rozprávkach mladý muž dobrodružne odchádza hľadať si ženu. Bojuje s drakmi, zápasí s obrami, ona je zatvorená vo veži, paláci, v záhrade, pripútaná k skale, zajatá, spiaca — čaká.“ (Tamtiež.) Deziluzívnou analýzou vládnucich kultúrnych vzorcov, ktoré udržiavajú hierarchický vzťah medzi ženami a mužmi a odsúvajú ženy do pozície „druhého“ pohlavia, vyvolala Beauvoirová veľký rozruch a nespočetné polemiky; kniha Druhé pohlavie sa stala kultovým čítaním pre druhú vlnu feminizmu. Kultúrnu podmienenosť ženskej roly v nej rázne zhŕňa slovami: „Nerodíme sa ako ženy, stávame sa nimi. Nijaký biologický, psychický, ekonomický osud neurčuje podobu ľudskej samičky v lone spoločnosti — je to sama civilizácia, ktorá vytvára tento prechodný produkt medzi samcom a eunuchom, označovaný ako žena.“ (Beauvoirová in: Aspekt 1/2000.)
Druhá vlna feminizmu, ktorá sa v USA začala v 60. rokoch a v západnej Európe v 70. rokoch4 minulého storočia, sa spočiatku sústreďovala na prístup žien k platenej práci, na reprodukčné a sexuálne práva a zdravie. Neskôr sa spektrum tém stále viac rozširovalo: násilie páchané na ženách a deťoch (osobitne problematika sexualizovaného násilia), nedostatočná reprezentácia žien na všetkých úrovniach rozhodovania v spoločnosti, dominancia „mužského“ pohľadu a neviditeľnosť žien vo vede, výskume a vzdelávaní a ďalšie.
Feministické hnutie a myslenie bolo už vo svojich začiatkoch veľmi pestré a postupom času sa čoraz väčšmi pluralizovalo, preto je namieste hovoriť skôr o feminizmoch (napr. ekofeminizmus, afroamerický feminizmus, liberálny feminizmus, socialistický feminizmus, feminizmus rodovej rovnosti a pod.) než o jedinom feminizme. Tieto rôzne feminizmy sa navzájom prelínajú, prekrývajú, dopĺňajú, ale aj sporia, vylučujú, popierajú. Spája ich presvedčenie, že žena je človek, má teda povinnosti, ale i zodpovednosť a práva ľudskej bytosti.
Vďaka feministickému mysleniu sa rozlišovanie biologického pohlavia (sex) a kultúrneho pohlavia, rodu (gender), stalo v západných krajinách — najmä od 80. rokov — dôležitou súčasťou reflexie vo vede, vzdelávaní, politike, praxi. Spôsob nazerania, ktorý sa zvykol považovať za rodovo neutrálny, demaskovali feministické a neskôr rodové teórie ako rodovo slepý. Dominancia mužského pohľadu sa čoraz menej mohla skrývať za zdanlivú rodovú neutralitu.
Z rodovej perspektívy sa jasne ukázalo, že nielen rodová rola žien, ale aj rodová rola mužov podlieha predstavám, či dokonca diktátu konkrétnej spoločnosti v konkrétnom čase a priestore. Rodovo „vidomé“ pozorovania a analýzy štruktúr spoločnosti ukázali, že problematická je nielen očividne znevýhodňujúca „ženskosť“, ktorej kritika už mala svoju dlhodobú tradíciu, ale aj „mužskosť“, odsúvajúca mužov zo vzťahov a zodpovednosti za ne. Rodová rola napriek svojej rozmanitosti v podaní rôznych žien a rôznych mužov nie je primárne individuálnou záležitosťou. Jej formovanie ovplyvňujú stereotypné obrazy ženskosti a mužskosti, ktoré nás obklopujú a ktoré vytvárajú prostredie na jej rozohrávanie. Stereotypy podmieňujú vzťah rodov, konštruovaný na základe konvencií vnímania, kultúrnych vzorcov a ideológií, nahromadených okolo koncepcií „pravej“ ženskosti a mužskosti. Symbolický poriadok založený na úplnej odlišnosti a vzájomnom „vylučovaní“ sa dvoch pohlaví, ako to vidno i na označení opačné pohlavie, implikujúcom, že muž má byť opakom ženy a žena zasa opakom muža, sa však neobmedzuje len na konštatovanie akejsi inakosti pohlaví. Opačnosť pohlaví sa spája s hodnoteniami tejto inakosti, s vytváraním hierarchií, s priraďovaním funkcií a formovaním stereotypných obrazov.
Základné pravidlo ženskosti5 — „žena v žiadnom prípade nesmie chcieť byť ako muž“ — prináša konkrétnemu dievčaťu a žene bez ohľadu na jej osobnosť a životné okolnosti očakávania, ktoré sa dajú zhrnúť výrokmi ako „dbá na to, aby sa muž necítil slabý, podriadený“, „sebarealizáciu nachádza v starostlivosti o iných“, „je citlivá, nežná, mäkká“ či „mnohé strpí a prepáči“. Základné pravidlo mužskosti — „pretože muž nie je žena, nerobí to, čo robí žena“ — stavia chlapca a muža bez ohľadu na jeho osobnosť a životné okolnosti pred očakávania, ktoré sa dajú zhrnúť výrokmi ako „chce byť silnejší, múdrejší a chce viac zarábať“, „sebarealizáciu nachádza v úspechu v povolaní“, „je obrnený, nedáva najavo svoje city“ či „nič nestrpí, neprepáči“.
Pri porovnaní týchto očakávaní, pre ktoré sú aj dnes príznačné široko akceptované stereotypné obrazy mužskosti a ženskosti, vyvstáva otázka, ako títo ľudia majú žiť v partnerskom vzťahu založenom na spravodlivom rozdeľovaní práv a povinností v súkromnom a verejnom živote. Ak porušia základné pravidlo, tak im to len tak ľahko neprejde, stihne ich výsmech (komikov parodizujúcich ženy alebo „nechlapských“ mužov odmeňujú vďačné výbuchy smiechu) a pohŕdanie („mužatky“ alebo „zoženštených“ mužov stíha kruté opovrhovanie).
Táto väčšinová zhoda v tom, čo je komické a odsúdeniahodné, svedčí o všeobecnej zrozumiteľnosti rodových stereotypov v našej kultúre a naznačuje, na čo sú vlastne stereotypy „dobré“. Simulujú bezproblémovú orientáciu vo svete: Používať to, čo sa nám javí ako kultúrne samozrejmé, môže byť z hľadiska krátkozrakej efektivity veľmi výhodné. Otázka znie, za akú cenu.
Stereotyp nemá subjekt, nevytvára ho a nereprodukuje niekto. Vzniká a reprodukuje sa v spleti očakávaní, pričom tí a tie, ktorých sa stereotypy týkajú, ich nemôžu ovplyvniť. Naše vlastné stereotypné očakávania závisia od stereotypných očakávaní iných, a tak vzniká začarovaný kruh, z ktorého často niet úniku. Napríklad zo stereotypu „ženy sú matky“ vyplýva stereotyp „ženy chcú prevziať výlučnú zodpovednosť za starostlivosť o deti“ a z toho vyplýva stereotyp „ženy hľadajú prevažne prácu na čiastkový úväzok“, čo následne diskriminuje všetky ženy na trhu práce. Diskriminované osoby sa zoči– voči bezvýchodiskovosti svojej situácie obvykle prispôsobia stereotypu, na základe ktorého sú diskriminované. Nemožnosť úniku ich prinúti k rezignácii (McKinnonová, cit. podľa Holzleithnerová 2003).
Všadeprítomná implicitná rodová hierarchia nás deň čo deň odkazuje do hraníc stereotypnej rodovej roly, pretože je — podľa všetkého — pre zdanlivú stabilitu spoločnosti jednoduchšie udržať fungovanie založené na nespravodlivom a mrzačiacom stereotype, než hľadať spôsoby, ako neustále dojednávať fungovanie založené na otvorenej komunikácii a vzájomnom rešpekte.
Rodovo stereotypné chápanie ženskej a mužskej roly, ktoré potvrdzuje a udržiava rodovú nerovnosť, sa však rozkolísava a nezriedka sa už v realite nevyskytuje tak často a nespochybnene, ako sa nám to usilujú nahovoriť ideologické konštrukty reklamy, médií, politiky, rozprávok, literatúry, učebníc a pod. No stereotypné konštrukty, ovplyvňujúce hodnotovú klímu v spoločnosti, sa húževnato vzpierajú verbálnym politickým proklamáciám o rovnosti žien a mužov, ustanoveniu o rovnosti pohlaví v Ústave Slovenskej republiky, zákonom zakazujúcim diskrimináciu na základe pohlavia v zamestnaní i realite meniacich sa rolí konkrétnych žien a konkrétnych mužov.
Utkvelá predstava o „vrodenej“ ženskosti a mužskosti ponecháva bokom fakt, že dieťa prichádza do mikro– a makrosveta formovaného kultúrnym vzorcom dvojrodovosti a že socializácia dievčatka alebo chlapčeka v každom okamihu jeho života prebieha v tomto rozdelenom a hierarchicky usporiadanom svete. Dieťa prichádza do vopred štruktúrovaného sveta očakávaní, nádejí, obmedzení i farieb, v ktorom zohráva rod ako sociálna kategória veľmi dôležitú úlohu. V našom kultúrnom prostredí obklopuje dievčatko imperatív ružovej a chlapčeka imperatív modrej.
Priraďovanie k ženskému alebo mužskému rodu sa odohráva prostredníctvom spôsobu komunikácie, hodnotenia, oblečenia, výberom hier a hračiek. Rozhodnutie bábika, alebo autíčko nevyplýva z biologického pohlavia dieťaťa, ale zo spoločenského hodnotenia hračky ako vhodnej či nevhodnej, dievčenskej či chlapčenskej. Ak sa ako rodičia rozhodneme pre narušenie striktného rozdelenia hračiek a dáme napríklad chlapčekovi bábiku, uvedomujeme si, že svojím rozhodnutím narúšame konvencie, a je viac než pravdepodobné, že reakcie na chlapčeka hrajúceho sa s bábikou budú iné než na dievčatko, iné budú zrejme aj inštrukcie, ako s bábikou zaobchádzať. Chlapčeka s bábikou v náručí sa zväčša nikto neponáhľa upozorniť, ako má „bábätko“ pestovať, ani ho hneď nenazvú oteckom. Okolie sa nezvykne nadchýnať jeho „vrodeným otcovským pudom“. Naopak, pri hre dievčatka s bábikou zvyknú pokyny a ocenenia smerovať k jej jednoznačne predpokladanému budúcemu materstvu.
Obe deti sa zdanlivo hrajú tú istú hru, s tou istou hračkou, no kultúrny raster ich hry je rodovo špecifický. Autorka jednej zo základných štúdií o rodovo konvenčných výchovných prístupoch Elena Gianiniová Belottiová upozorňuje: „Dieťa má vrodenú schopnosť hrať sa, no prejavy hry, jej pravidlá a objekty, sú nepochybne produktom kultúry.“ (Belottiová in: Aspekt1/2000.)
Výber hier a hračiek je len zdanlivo široký. Deti si síce vyberajú hry a hračky samy, ale reagujú na ponuku, ktorú im dávame, pričom aj naša ponuka je výberom z jestvujúcej ponuky.
Dôležitou súčasťou vytvárania ponuky, z ktorej my dospelí pre deti vyberáme, je reklama. Pracovným nástrojom reklamy sú stereotypy, ich potvrdzovanie a narúšanie. V reklame hračiek na Slovensku doteraz prevažuje nekritické využívanie rodových stereotypov, ktoré prispieva k ich ďalšiemu reprodukovaniu, ba dokonca vyostrovaniu. Farebné stvárnenie reklamných letákov kopíruje rodovo stereotypné pravidlá ružového a modrého sveta.
Ukážme si, ako to funguje, na príklade konkrétnych reklamných letákov:
Pre deti do 3 rokov existuje istá rodová neutralita hračiek. Neplatí to pre všetky hračky, ale pre zvieratká a kocky áno. Leták ponúka pod heslom „Pre najmenších to najlepšie“ hračky „vhodné“ pre dievčatká i chlapcov, nediferencuje ich rodovo. Ako signál rodovej otvorenosti ponuky slúži prevládajúca žltá farba, ktorá nie je jednoznačne rodovo kódovaná.
Ružový a modrý svet nasledujúcich stránok citovaného letáku hovorí o odlišnom vymedzovaní priestoru pre dievčatá a chlapcov; dievčatám patrí domácnosť (súkromná sféra) a chlapcom zasa svet (verejná sféra), dievčatám patrí praktickosť a chlapcom tvorivosť atď.
Kým sa na ružovej stránke dievčatká ako malé mamy — „Hráme sa na mamičky a gazdinky“ — starajú o bábiky, vykonávajú domáce práce a pestujú svoju krásu, aby sa páčili, chlapci dostávajú pozvánku do sveta tvorivosti a poznania.
Kým sa dievčatá z ďalšej ružovej stránky dozvedajú, že sú malé parádnice a najlepšie profesie pre nich sú krajčírka, kaderníčka či kozmetička, chlapci dobýjajú na protiľahlej modrej stránke svet.
Iný reklamný leták nás naoko uvádza do prostredia rodiny, akoby sa identifikačná ponuka zo súkromnej sféry — „byť ako mamička“ a „byť ako otecko“ — rovnako obracala na dievčatá i chlapcov. Pri bližšom pohľade sa však situácia javí celkom inak: Dievčatko na ružovej stránke pod vyznaním „Chcem byť ako mamička“ vykonáva domáce práce a stará sa o bábiky. Chlapček, ktorý chce byť „ako otecko“, sa identifikuje s bojovými figúrkami ekšnmenov.
Identifikačná ponuka pre dievčatá je jednoznačná: dievčatko = budúca matka. S materstvom sa priamo spája povinnosť žien pracovať na svojom vzhľade a v domácnosti. Vzhľadom na vysokú zamestnanosť žien v našej krajine je pozoruhodné, že reklama založená na takejto redukcii ženskej roly vôbec funguje. Ružové oddelenia hračkárstiev prosperujú, takže takúto deľbu práce asi naša spoločnosť — bez ohľadu na „rovnosť príležitostí“ — preferuje.
Identifikačná ponuka pre chlapcov je omnoho pestrejšia: chlapček = budúci profesionál (alebo dobyvateľ?). No chlapček nie je budúcim otcom. Bojujúcich ekšnmenov, ktorých obraz sa priamo odvoláva na otcovský vzor, sotva možno považovať za prípravu na otcovstvo.
Nikto dievčatku a chlapčekovi nezakazuje, aby sa stali ženou úspešnou v profesii či dobrým otcom, ale nikto a nič ich v tom ani nepodporuje, naopak, všetky signály im hovoria: neobývate spoločný svet.
Poznávanie mechanizmov rodových stereotypov vychádzalo spočiatku z chápania ženskej rodovo stereotypnej socializácie ako okliešťujúcej a zväzujúcej (Scheuová in: Aspekt 1/2000), čo bolo pochopiteľné vzhľadom na hmatateľnú diskrimináciu žien, ktorá sa stala prvotným impulzom kritického prístupu k tradovaným rolám. Tento prístup považoval mužskú rolu v porovnaní so ženskou nielen za zdroj spoločenských privilégií, ale i väčšieho osobného uspokojenia. Neskôr sa ukázalo, že aj muži sú zviazaní rodovými stereotypmi (pozri napr. Bernardová — Schlaferová 1997).
Na uvedených príkladoch z reklamy je nápadné, že dievčatá aspoň čiastočne môžu v ponúkaných vzoroch nájsť životnú realitu svojej matky a žien v okolí. Pre chlapcov je to ťažšie: otec je neprítomný a všetci muži v ich okolí asi nebudú vedci či dobyvatelia cudzích planét.
Hry a hračky sa nepohybujú vo vzduchoprázdne ľubovoľnosti, sú sociálne ukotvené, slúžia na nasmerovanie dievčat a chlapcov na ich konvenčnú sociálnu rolu. Keď deti reagujú v súlade s konvenčnými očakávaniami, považujeme to za „upokojujúci symptóm normálnosti“ (Belottiová in: Aspekt 1/2000). Výber hračiek svedčí o tom, že deti už veľmi skoro vedia, za aké správanie sú okolím odmeňované a aké správanie sa považuje za primerané ich pohlaviu. Fakt, že diferenciácia hračiek na chlapčenské a dievčenské s vekom narastá, poukazuje na silný kultúrny vplyv (Oakleyová 2000).
„Keby deti čerpali informácie o vzťahoch rodov vo svete dospelých iba zo svojich učebníc, nemali by ani tušenie o tom, že žijú v krajine, ktorá v ústave garantuje rodovú rovnosť,“ trpko konštatuje na základe analýzy učebníc pre základné školy poľská autorka Anna Golnikowa.
V škole sprostredkúvame deťom okrem explicitného obsahu aj skrytý výchovný a vzdelávací obsah. Tento obsah často posilňuje existujúce rodové stereotypy, najmä rodovú deľbu práce. Ponuka životných ciest pre chlapcov a dievčatá sa značne líši. Rigidné rodové stereotypy sa neobmedzujú len na reklamu ako symbol povrchného konzumu, ale dominujú i v učebniciach, ktoré sú symbolom odovzdávania poznania nasledujúcej generácii.
Pri listovaní v šlabikároch a čítankách pre prvý stupeň základných škôl sa stretávame so stereotypnou deľbou práce v rodine:
Rovnako ako reklama, aj učebnice pripravujú dievčatá na
materskú rolu. Chlapci sú upozorňovaní na rolu otca len
akosi pomimo, popri iných, dôležitejších veciach — napr. popri
motorke a futbale. Chlapec a muž zastupujú v učebniciach
človeka ako takého, sú univerzálnymi reprezentantmi
ľudstva, dievčatá a ženy sú často len neviditeľne zahrnuté —
napr. žiaci znamenajú žiakov aj žiačky. Učebnice prinášajú
predstavu o nezlučiteľnosti obrazu správneho chlapa („Pre chlapa je futbal“) a otca, ktorý zdieľa spoločný svet so
svojimi deťmi. Obraz matky je zasa redukovaný na obraz služobnej,
akoby správna žena bola výlučne matkou a vykonávateľkou
domácich prác (Mám desať pomocníkov). Tieto
obrazy v učebniciach prežili socialistickú emancipáciu
žien a prežívajú stále bez ohľadu na to, že ich aktuálnosť a
platnosť pre celú populáciu Slovenska je prinajmenšom pochybná
(pozri Obraz „správneho muža“ a „správnej ženy“ na
Slovensku). Týmto prístupom sa kóduje strach žien z verejného
priestoru a nekompetentnosť mužov v priestore
súkromnom, čo má následky nielen pre deľbu práce pri starostlivosti
o dieťa a pri domácich prácach, ale aj vo verejnej
sfére.
Ale čo s tým? Učebnice sú predsa dôležitou pomôckou, máme ich vari všetky zahodiť?
Nie, ale môžeme o obrazoch žien a mužov v učebniciach s deťmi hovoriť a porovnávať ich s mnohorakosťou reality. Môžeme sa pokúsiť všímať si stereotypy vo svojom vlastnom prístupe k deťom a k preberanému učivu a usilovať sa o rodovo citlivý prístup. Môžeme využívať „podvratné“ texty, ako napríklad príbeh o odvážnom dievčatku od Daniela Heviera Ako sa Lea nebála leva alebo netradične prerozprávané rozprávky od Jany Juráňovej z knižky Iba baba. Môžeme sa spolu s deťmi učiť kritickému pohľadu na večné a jediné pravdy.
Škola a ľudia v nej sú súčasťou celej spoločnosti, preto škola určite nenaučí to, čo spoločnosť nevie. Proces transformácie našej spoločnosti priniesol jej rozrôzňovanie. Niekedy sa zdá, že spoločnosť, resp. jej časti už „vedia“, no škola sa ešte „nenaučila“. V 90. rokoch vznikali mimovládne ženské organizácie, ktoré postupne otvárali témy týkajúce sa ľudských práv žien, a najmä nerovného postavenia žien a mužov. Začali sa rozvíjať feministické a rodové štúdiá, výskum a vychádzať publikácie6. Najmä v súvislosti s prípravou vstupu SR do Európskej únie vznikli aj prvé oficiálne nástroje na uplatňovanie rovnosti príležitostí žien a mužov v spoločnosti (Odbor rovnosti príležitostí na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny a Koncepcia rovnosti príležitostí žien a mužov). Koncepcia schválená Vládou SR obsahuje konkrétne opatrenia týkajúce sa školstva, ako napríklad doplnenie učebných osnov o problematiku rodovej rovnosti i nediskriminácie na základe pohlavia a odstránenie rodových stereotypov. Tieto opatrenia sú v súlade s Dohovorom o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien7, záväzným aj pre Slovenskú republiku. Z hľadiska výchovy a vzdelávania je relevantný najmä článok 5, v ktorom sa štáty zaväzujú, že prijmú všetky príslušné opatrenia na zmenu rodových stereotypov i všetkých predsudkov a zvykov zakladajúcich sa na myšlienke podradenosti a nadradenosti niektorého z pohlaví, ako aj písmeno c článku 10, ktoré predpokladá odstránenie všetkých rodových stereotypov na všetkých úrovniach a vo všetkých formách vzdelávania, a to najmä revíziou učebníc a školských osnov a prispôsobením vyučovacích metód.
To znamená, že sa škola „naučí“ niekoľko základných vecí:
O biologickom pohlaví rozhoduje príroda a jej zákonitosti a náhody ešte pred narodením dieťaťa; najneskôr v okamihu narodenia sa začína rozhodovať aj o rode.
Isté rozdiely zakotvené v biologických predpokladoch existujú, no neodôvodňujú predstavy o „prirodzenej“ existencii ženskej a mužskej roly ako vopred daných a jedine správnych, a neodôvodňujú ani nerovné postavenie žien a mužov.
Proces rodovo špecifickej socializácie dievčaťa a chlapca má mnoho vrstiev a prebieha neustále, vymyká sa pokusom o vedomé ovládanie či riadenie. Učiteľky a učitelia však majú pri vytváraní ponuky orientačných a identifikačných súradníc pre žiačky a žiakov moc rozhodnúť o tom, či sa škola bude nekriticky podieľať na utvrdzovaní a reprodukovaní rodových stereotypov, alebo či ich bude spochybňovať, odkrývať ich významy a otvárať priestor pre dievčatá a chlapcov na formovanie ich vlastnej podoby ženskosti a mužskosti.
A to znamená aj to, že všetci „školopovinní a školopovinné“ získajú reflexiou vlastnej rodovej roly i stereotypných obrazov žien a mužov možnosť seba–vedomejšej orientácie vo svete.