Na rozdiel od dievčat sa chlapci javia sebavedomejší a menej sebakritickí. Keďže podľa prevládajúceho stereotypu chlapci nie sú považovaní za usilovných a snaživých, učitelia a učiteľky majú tendenciu predpokladať, že ich schopnosti môžu byť v skutočnosti lepšie ako výkon, ktorý podávajú. Úspechy chlapcov sú pripisované ich schopnostiam, a to posilňuje ich sebavedomie. Neúspech chlapcov učiteľky a učitelia interpretujú ako nedostatok motivácie a usilovnosti. Ide teda o faktory, ktoré sú nejakým spôsobom ovplyvniteľné a dajú sa zmeniť, na rozdiel od interpretácie neúspechu u dievčat, ktoré sa stereotypne pripisuje slabším schopnostiam. Chlapci potom pripisujú svoje zlé učebné výsledky vonkajším okolnostiam, ako napríklad obťažnosti úlohy či nespravodlivému hodnoteniu učiteľa, učiteľky. Chlapci majú navyše možnosť kompenzovať svoj neúspech či horší prospech inými prostriedkami, predovšetkým vyšším spoločenským statusom mužov. Pre chlapcov potom nie je škola „až taká dôležitá“ ako pre dievčatá. Majú totiž aj iné podporné zdroje, než je úspech v škole. Dôsledky rozdielneho statusu mužov a žien v spoločnosti môžeme pozorovať v správaní chlapcov a dievčat v škole. Napríklad v diskusiách chlapci skáču do reči dievčatám omnoho častejšie ako dievčatá chlapcom. Ak hovorí dievča, chlapci prejavujú nezáujem a intoleranciu. Skrytým posolstvom týchto reakcií je, že to, čo hovorí žena, nie je až také dôležité ako to, čo hovorí muž. Rozdielny status mužov a žien môžu žiaci a žiačky vidieť aj v zastúpení mužov — učiteľov v školstve. Čím vyšší typ školy, tým viac mužov za katedrou. V triede sa to prejavuje tak, že učiteľky a učitelia považujú za vhodnejších kandidátov na funkciu predsedu triedy chlapcov, pretože sú podľa nich „prirodzenými“ vodcami s autoritou. Dievčatá bývajú skôr zodpovedné za vedenie financií či spríjemňovanie a skrášľovanie prostredia v triede.