V našej spoločnosti býva otec často zobrazovaný ako disciplinujúca inštancia. Mnohé médiá a učebnice ho — na rozdiel od nereálne trpezlivej a bezhranične láskyplnej matky — ukazujú ako toho, kto má právo sa nahnevať, kto môže prikazovať, trestať a rozhodovať. V Detskej encyklopédii sa dokonca postava otca stala ilustráciou na vysvetlenie toho, čo to je hnev:
Čo si vykonal? Otecko sa hnevá!
Náš otecko sa ľahko nenahnevá. No keď sa nahnevá, stojí to za to. Ja to na ňom dobre poznám. Otecko očervenie, čelo sa mu zmrští, rozčúlene začne žmurkať, prsty sa mu trasú, hlas zosilnie a nie je v ňom nič príjemného. Nerád to vidím a radšej ujdem, najmä vtedy, keď sa otecko nahneval kvôli mne. Nebýva to často, ale niekedy otecko nemôže pochopiť, čo som urobil alebo neurobil, a musí sa nahnevať. Potom dlho premeriava izbu, až dovtedy, kým ho hnev neprejde. Potom je to zasa otecko obyčajný, s ktorým možno dobre vyjsť. Len raz sa prihodilo, že sa na mňa hneval celý týždeň. Chodil okolo mňa, ako keby ma nepoznal, ani pri jedle ma nevidel. Ale taký hnev ja už nechcem. Radšej som s oteckom zadobre.
