Považujem za veľmi pozitívne, že vývoj v spoločenských vedách postúpil k skúmaniu takých tém, ako je hostilný a benevolentný sexizmus. Chcem však uviesť k týmto vedeckým výskumom pohľady žien, ktoré dokázali postihnúť, opísať a do hĺbky analyzovať stav, ako ho o niekoľko desiatok rokov neskôr potvrdila štatistická analýza odpovedí viac ako 15 tisícok mužov a žien. Príkladom môže byť výrok Virginie Woolfovej, ktorá už v roku 1929 napísala, že rovnosť rodov nastane až vtedy, keď sa ženskosť nebude spájať s ochraňovaním.
Zo všetkých ďalších feministických autoriek uvediem S. L. Hoaglandovú (1995), ktorá pojmami dravosť a ochrana presne opisuje a teoreticky analyzuje to, čo zistili psychológovia a psychologičky štandardizovaným dotazníkom.
Hoaglandová o vzťahoch mužov k ženám hovorí: „Muž vystupuje voči žene buď ako ochranca, alebo ako dravec a svoju identitu získava prostredníctvom jednej z týchto rolí.“ (1999, s. 4.)
Súvislosti a dôsledky takéhoto nastolenia vzťahov medzi mužmi a ženami sú podľa Hoaglandovej takéto:
Aby bola potrebná ochrana, musí existovať nebezpečenstvo. Je teda v záujme ochrancov, aby existovali dravci.
Žena musí byť v nebezpečenstve, a vo svete mužov je v nebezpečenstve stále, pretože je vykresľovaná ako bezmocná, neschopná brániť sa, jej rolou je byť obeťou, terčom útokov a nepriateľstva.
Žena je objekt mužskej vášne, a teda je príčinou tejto vášne. Pri znásilnení je to žena, ktorá muža pokúša. Ženy sú od prírody zvodné, a teda aktívne priťahujú dravcov.
Aby muži mohli ženy ochraňovať, ženy musia súhlasiť, že budú konať tak, ako si to muži predstavujú: pôsobiť žensky, neohrozovať mužov, zdržiavať sa doma, prerušia kontakty s inými atď. Nemajú sa usilovať o vlastnú ochranu.
Keď ženy vystúpia z tejto ženskej roly, keď začnú byť aktívne, keď sa „prehrešia“, muži označia ženy za zlé a použijú voči nim otvorené násilie, aby tak potvrdili ich status obete.
Ideológia ochrany žien je na prvý pohľad veľmi lákavá, pôvabná, plná lásky a starostlivosti. Má však svoj účel: udržiavať nerovnosť a závislosť žien. Osamelá žena, napríklad stopárka, nie je žena, ktorú treba ochraňovať. Stala sa dobrovoľne ženou, ktorá sa vzdala svojho práva na ochranu. Neplní povinnosť správnej ženy byť ochraňovaná — ochraňovaná mužom. Niet sa čo čudovať, že sa stane cieľom útoku — útoku muža. Vzťah mužov k ženám je daný tým, ako sa žena správa: či tak, ako jej predpisujú muži, alebo si dovolí rozhodovať o sebe. Tým, že sa „právo na ochraňovanie“ uznáva len vtedy, ak sa žena správa podľa určených pravidiel (je slabá, bezmocná, pasívna; musí chcieť a potrebovať ochranu), muži kontrolujú správanie žien. Logika ochrany je taká istá ako logika dravosti, hovorí Hoaglandová.
Dôležité a zaujímavé je aj ďalšie rozpracovanie tejto témy. Hoaglandová na príklade kolonizácie „zaostalých prírodných“ národov ilustruje, ako prebieha získavanie nadvlády, ovládnutie nejakej skupiny, známe v dejinách ako kolonizácia:
Dlhodobá manifestácia sily je nákladná, vyžaduje mnoho úsilia a mnohé zdroje, je drahá a príliš otvorená.
Preto ovládajúci presadzujú hodnoty, ktoré vzťah ovládajúceho k podriadenému vykresľujú ako prirodzený a normálny.
Jedna z prvých vecí, ako to urobiť, je ovládnuť jazyk kolonizovaných. Jazykovými prostriedkami sa darí zavádzať nové hodnoty — hodnoty kolonizátorov, napr. v prípade náboženstva sú to pojmy svetlo, tma, poslanie, poslušnosť.
Ovládaní sú nútení používať jazyk ovládajúcich, ich pojmovú schému nazerania na svet a usporiadanie sveta, a tak si začnú hodnoty ovládajúcich vnútorne osvojovať.
Ovládajúci si privlastnia zdroje a nastolia ekonomickú závislosť ovládaných tým, že ich dekvalifikujú. Takto ľahšie „presvedčia“ ovládaných, že potrebujú ochranu a že bez mocných nemôžu prežiť.
Nadvláda sa vykresľuje ako prirodzený jav. Muži majú vládnuť ženám rovnako prirodzene ako kolonizátori kolonizovaným, bez akéhokoľvek pocitu, že by tých, ktorým vládnu, utláčali, až na prípady otvorenej agresie.
Základným pojmom, ktorý sa používa pri interpretácii a hodnotení voľby a konania jednotlivých žien, je „ženskosť“. Vďaka istému chápaniu ženskosti sa mužská nadvláda stáva normálnym javom. Ide o také chápanie „ženskosti“, ktoré vykresľuje ženu ako podriadenú a naivne spokojnú so svojím postavením ovládanej.
Podobnosti používania moci v prípade podriaďovania si „prírodných“, „primitívnych“ národov, považovaných za menejcenné, a v prípade žien ani nie je možné ilustrovať lepšie.